Narodil sa v gemerskej hrnčiarskej obci Držkovce v rodine hrnčiara, kde sa v prirodzenom prostredí postupne vnáral do tajov tohto prastarého remesla. Už ako malý chlapec často sledoval z kuchyne otca v susednej dielni, ako mu spod rúk vyrastajú diela, a keď otec náhodou netvoril, spoločne so súrodencami ho jeho hrnčiarsky kruh lákal možnosťou využitia na kolotoč. Hliny bolo v dome všade dostatok, a tak sa priam núkala na vytváranie figúrok, píšťaliek či guliek na hranie, ktoré otec deťom následne vypaľoval.
Časom syn začal pomáhať otcovi i starému otcovi, chýrnym držkovským hrnčiarom, pri keramických prácach aj serióznejšie. Kopal a spracovával hlinu, prenášal im riad k peci, chodil s nimi na jarmoky, trhy i obchôdzky po dedinách, keďže sortiment miestnych hrnčiarov bol orientovaný na roľníkov a remeselníkov. Už trinásťročný vytáčal na hrnčiarskom kruhu prvé misky a hrnčeky vhodné na predaj. A keďže otec, jeho učiteľ, zomrel krátko nato, v pomerne mladom veku sa osamostatnil.
Keďže nemal povoz, riad odpredával za polovičnú cenu priekupníkom, ktorý ho rozvážali ďalej, prispôsobujúc tovar ich požiadavkám. V jeho sortimente dominovali taniere, misy, rajnice, hrnce, mliečniky, krčahy i krčiažky pre deti. Hrnčiarskej výrobe sa venoval najmä v zimných mesiacoch, od začiatku leta do jesene si hľadal tiež príležitostné práce pri žatvách a v lesoch.
Po vojne, ktorú strávil odvedený na fronte, prišli pre celú jeho rodinu roku 1947 krušnejšie časy v podobe núteného vysťahovania na sever Čiech. A hoci po roku a pol sa mohli vrátiť do rodných Držkoviec, Ján Kártik sa viac nevenoval hrnčiarstvu, ale začal pracovať ako robotník postupne vo viacerých závodoch. A ž roku 1953 v novozaloženom družstve v Abovciach vracia k práci hrnčiara. Už roku 1954 mu však zomiera manželka a on sa vracia späť do Držkoviec. Vystaval si novú dielňu s pecou na dvore a začína pracovať na vlastnú päsť. Odbyt výrobkov si zabezpečoval sám, často s riadom putoval aj na vlastných pleciach, ale remeslo ho neuživilo. Preto sa roku 1961 zamestnáva ako baník v magnezitových závodoch v Lubeníku.
ÚĽUV koncom 50. rokov rozbehol spoluprácu s hrnčiarmi z Držkoviec J. Duszom a Ľ. Brázom, Jánovi Kártikovi sa však tejto výsady dostalo až roku 1968. Vtedy konečne našiel priestor na nerušenú realizáciu svojich hrnčiarskych schopností znalostí. S ÚĽUV-om intenzívne a s nadšením spolupracoval dvanásť rokov, až do svojej smrti.
Po celý čas ostal nositeľom odkazu svojich držkovských predkov. Aj tvary, aj ornamenty robil podľa vlastných slov presne tak ako jeho otec, bol v nich však citeľný jeho autorský vklad. V dekore vychádzal z charakteristickej kolmej bielej stredovej osi, po ktorej bokoch sa rozkladali dva kvietky s dvojicou žltých, zelených alebo modrých špecifických lupienkov. Stredovú čiaru písanú kravským rožkom dopĺňal bielymi lístkami a trojicou hnedých bodiek v kvete a na osi. Dekor uzatvárali pásy a vlnovky. Len zriedkavo použil inú výzdobu. Kedysi vraj mliečniky najradšej nechával nezdobené, len hrdlo oblial zelenou glazúrou, lebo ženy z Gemera ich mali najradšej nezdobené. Krčahy však dekoroval už viacfarebne.
Na výrobu používal bielu i červenú hlinu z miestnych zdrojov, ktorú si sám kopal. Výrobky vypaľoval v poľnej peci na drevo. O všetky svoje znalosti sa na sklonku života ochotne podelil s hrnčiarkou Agnešou Törökovou, ktorá sa takmer rok priúčala remeslu priamo v jeho dielni a po jeho smrti uchovávala cez ÚĽUV jeho odkaz nažive.
[Zdroj: Čomajová, O.: Hrnčiar Ján Kártik (1903 – 1980). In: Národopisné aktuality 3/1983]