Narodil sa v starej jelšavskej zvonkárskej rodine a vyučil sa v dielni svojho otca na sklonku obdobia, keď zvonkárska výroba v tomto mestečku patrila k najvýznamnejším hospodárskym odvetviam. Jelšava v tých časoch profitovala z blízkosti železiarní v severnejších hornatejších oblastiach, odkiaľ sa do mesta dovážali tabule železného plechu. Z neho vyrábané zvonce sa rozvážali po celom bývalom Uhorsku, ako aj na Balkán, do Ázie, na Blízky východ či do Egypta. Tento stav narušila prvá svetová vojna a usporiadanie politických pomerov po nej, v dôsledku čoho začalo zvonkárske remeslo v Jelšave pomaly upadať, až časom zostal jeho jediným reprezentantom – avšak o to slávnejším – práve Ľudovít Kenyeres.
Pre zvonkárstvo sa definitívne rozhodol ako pätnásťročný, keď mu dal prednosť pred štúdiom v škole. Aktívne začal vyrábať od roku 1914. Za viac ako polstoročie svojho aktívneho remeselného života vyrobil desaťtisíce zvoncov. Medzi pastiermi i zberateľmi na celom území Slovenska i v zahraničí, ktorí ho volali prosto jelšavským zvonkárom, ich preslávila široká škála rôznych druhov a tvarov, no najmä kvalita hlasu.
Pri výrobe používal starobylý technologický postup. Najprv vymeral plech podľa požadovanej veľkosti zvonca a určil stredný bod, ktorý v ďalšom kroku tvoril tzv. roh zvonca. Nasledovalo ohnutie a vyoblenie plechu, tzv. puklovanie, ďalej odstránenie nezrovnalostí, vyrovnanie plechu, jeho ohnutie a vyrazenie dierok na nitovanie. Túto etapu robil Kenyeres nárazovo, a keď mal nakutých dostatok zvoncov, pristúpil k ich letovaniu. Po pripevnení ucha a srdca zvonce omazal hlinou zmiešanou s mosadzou, ktorá zabezpečovala dobré spojenie plechov pri následnom letovaní v ohni. Po vysušení ich vkladal po 10 – 15 kusoch do piecky, v ktorej vysokú teplotu potrebnú na roztavenie mosadze dosahoval za pomoci drevného uhlia a dúchadla. Po 15 – 20 minútach zvonce vytiahol z peicky a pováľal po zemi, aby sa roztavená mosadz rozliala rovnomerne po celom povrchu. Výhodou zvonkárov v Jelšave bolo, že miestna hlina obsahovala magnezit a vydržala pri pálení vysokú teplotu. Pozoro bolo treba dávať jedine na to, aby teplota v piecke nebola príliš vysoká a neprepálila železný plech. Vypálené zvonce sa ochladzovali prúdom vody, následne sa odstránila hlinená škrupina a zvonce sa očistili. Vrcholom výrobného postupu, považovaným za najväčšie zvonkárske umenie, bolo ladenie zvoncov poklepávaním plechu na rohatej nákove, ktoré si však každý výrobca strážil.
Roku 1960 získal Ľudovít Kenyeres za svoje majstrovstvo ako jeden z prvých osvedčenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví kovu.