Prvé kontakty s medovníkmi získal Ivan Klučiar už ako dieťa na Radvanskom jarmoku, keď s rodičmi navštevoval rodinu otcovho brata v Banskej Bystrici. Neskôr, keď bol už sám hlavou rodiny, sa s manželkou Jarmilou pokúsili medovníky upiecť a ozdobiť cukrovou polevou sami. Pri rodinných návštevách počas vianočných sviatkov ich ochutnali aj príbuzní a nevedeli si vynachváliť jednak ich chuť, ale i vzhľad. A tak sa vytvorili prví odberatelia medovníkov, ktoré pochádzali z domácnosti manželov Klučiarovcov.(1997)Postupne sa odhodlali i na zložitejšie tvary a vzory a okruh odberateľov sa rozšíril aj mimo príbuzenstva. Manželom prirástlo medovnikárstvo k srdcu tak, že rastúci záujem o ich produkciu ich inšpiroval pokračovať v tomto voňavom remesle aj ďalej. Prekážkou však bolo, že Ivan Klučiar pracoval v Bratislave a jeho manželka žila s deťmi v Topoľčiankach (okres Zlaté Moravce), kde získali byt. Tento spôsob života im síce zaručoval existenčnú istotu, no na druhej strane sa cítili odlúčení. A práve vzrastajúci záujem o ich medovníky bol nakoniec momentom, ktorý ich priviedol k spoločnému rozhodnutiu žiť ďalej bok po boku, a to aj napriek počiatočnému existenčnému riziku. A dodnes to neľutujú.Približne pred pätnástimi rokmi hľadali nádejní medovnikári spôsob, ako sa posunúť v tvorbe ďalej. Preto oslovili na spoluprácu Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Po vzájomnej tvorivej výmene s dlhoročnou výtvarníčkou ÚĽUV-u Jankou Menkynovou vznikli veľmi pekné návrhy vzorov, inšpirované tradičnými regionálnymi výšivkami a čipkami. Túto inšpiračnú líniu sleduje Ivan Klučiar vo svojich návrhoch dodnes. V zdobení veľmi citlivo prepája medovnikárske a textilné dekoratívne tradície.Základom úspechu medovníkov je dobré cesto, ktoré obsahuje iba prírodné suroviny a najmä kvalitný med. Spracované cesto nechávajú dnes už skúsení medovnikári istý čas odležať, minimálne však jeden deň. Následne ho vaľkajú a vykrajujú formičkami, ukladajú na plech a pečú v rúre. Po vybratí medovníky potierajú rozšľahaným vajíčkom. Vychladnuté zdobia výlučne bielou cukrovou polevou, ktorou vytvárajú prelamovaný dekor. Neprifarbenou polevou jednak zachovávajú prírodný charakter svojich medovníkov, jednak uspokojujú svoje estetické cítenie. V zdobení medovníkov sú zruční obaja. Prácu na medovníkoch si striktne nedelia, aby sa príliš neviazali, na druhej strane rozdelenie fáz výroby medzi seba urýchľuje procesy. Takto napríklad Ivan Klučiar často vytvára základnú mriežku pri zdobení a manželka Jarmila dotvára vzor.Formičky na vykrajovanie cesta si navrhuje majster medovnikár sám. Používa kovové formy, ktoré sú vyrobené z antikorového plechu. S narezaním na potrebnú výšku a zabrúsením mu rád vypomáha už spomenutý švagor. Samotné vytvarovanie foriem je už len na zručnosti manželov. K najobľúbenejším tvarom u zákazníkov patria srdiečka, nasledujú koníky a iné zvieratká, bábiky, kočíky, z trojrozmerných výrobkov najmä domčeky a betlehemy.Remeselné vlohy zdedil Ivan Klučiar pravdepodobne po starom otcovi tesárovi, keď pri ňom trávieval chvíle, učiac sa od neho aj kresliť. Zároveň je silno spätý s tradičnou slovenskou kultúrou. Počas štúdia na stavebnej priemyslovke, kde mal, ako hovorí „dosť prísnych pedagógov“, a potom ako konštruktér si vytrénoval pevnú ruku a presnosť, ktorá charakterizuje aj jeho technicky vynikajúco zvládnutú kresbu na medovníky. Jeho rukopis pri zdobení nebol od začiatku taký ako dnes. Časom ho vycibril a spoločne s manželkou prichádzali na ďalšie nuansy. Na kvalitné ozdobenie medovníka považujú za najdôležitejšie dobrú polevu z prvotriednych surovín i jej primeranú konzistenciu.Majster medovnikár Ivan Klučiar je pri práci vždy sústredený a trpezlivý. Aj napriek mnohoročným skúsenostiam ju nevykonáva rutinne, ale s láskou. Oporu má vo svojej manželke a ako sám hovorí: „Som rád, lebo samému tá práca až tak nechutí.“ Spoločne majú dve dcéry a syna. Pokračovateľa však našli iba v synovi Dominikovi, ktorý lásku k medovnikárstvu zdedil, tak ako jeho manželka, ktorá takisto pochádza z medovnikárskej rodiny.