Patril k najvýraznejším predstaviteľom slovenskej keramiky polovice 20. storočia. Základy remesla si osvojil v rodičovskom dome od svojho otca vo Veľkom Šariši. Neskôr rodina presídlila do Prešova, ale hrnčiarstvu sa venovala naďalej. O vernosti Jozefa Koložiho tomuto remeslu svedčí, že aj v období krízy hrnčiarstva nezanechal výrobu ako mnohí iní, ale hľadal východisko z ťažkostí a podarilo sa mu ich preklenúť.
Jeho výrobky mali osobité znaky, ktoré ich odlišovali od výrobkov okolitých hrnčiarskych stredísk (Bardejov, Snina, Pozdišovce). V otcovej dielni prevládal sortiment riadu používaného v tradičnej agrárnej šarišskej domácnosti. Kríza v odbyte tohto druhu sortimentu však Jozefa Koložiho prinútila hľadať odbyt pre svoje výrobky aj v mestskom prostredí. Tu vzniká séria jeho stolných a nástenných váz, v priestore visiacich kvetináčov, ako aj mís a súprav na kávu či mlieko.
Roku 1954 nadväzuje spoluprácu s Ústredím ľudovej umeleckej výroby a v kontakte s výtvarníkmi ústredia koriguje niektoré svoje pokusy o modernizáciu, ktoré sa funkčne odchyľovali od tradičného sortimentu. O plodnosti tejto spolupráce svedčí aj fakt, že na Koložiho podnet zriadil ÚĽUV v Prešove predajňu špecializovanú na hrnčiarsky tovar.
Koloži kládol dôraz predovšetkým na funkčnosť výrobku, menej výrazná bola výzdobná zložka jeho tvorby – napríklad v porovnaní so susedným bardejovským hrnčiarskym strediskom. Engobové hlinky v odtieňoch hnedej a zelenej používal len na mliečnikoch a hrncoch. Aj na nich bol však ornament skromný, bez úsilia o prílišnú dekoratívnosť. Nachádzal sa zväčša na exponovanom mieste výrobku a zvýrazňoval jeho tvar. Pozostával zo širšieho pásika vo farbe bielej, zelenej alebo hnedej, ktorý sa za vlhka prešiel zúbkom alebo viacerými zúbkami hrebeňa v rovnej čiare alebo vlnovke. Zriedkavejšie používal na výzdobu aj kvapky, vetvičky smreka, mriežkovanie. Maľoval rožkom, niekedy kombinoval maľbu s vyškrabovaním. V posledných rokoch života používal pri výzdobe dutých výrobkov aj techniku nanášania viacerých farieb vo zvislom smere.
Do jeho dielne často chodievali exkurzie zo škôl a všetkým sa veľmi ochotne venoval. Takisto ochotne delil svoj čas aj medzi iných hrnčiarov z východného Slovenska a podporoval ich odborný rast cennými radami.
Roku 1959 získal osvedčenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví keramiky.
(Zdroj: -ps-: Hrnčiar Jozef Kolozsy: 1908 – 1966. In: Umění a řemesla. 1966, č. 4, s. XLIII; Stano, P.: Hrnčiarstvo v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe. Bratislava: ÚĽUV 1962.)