Roku 1979 vyštudoval v Kremnici umelecké kováčstvo na Strednej škole umeleckého priemyslu. Následne zbieral skúsenosti o spracúvaní kovov v ateliéroch renomovaných sochárov, zdokonaľoval sa v remeselnej zručnosti a súčasne sa pokúsil aj o samostatnú tvorbu, vyrábajúc pre ÚĽUV malé série antropomorfných a zoomorfných kovaných plastík. V týchto výrobkoch sa harmonicky spájala tradícia a vtedajšia estetika ÚĽUV-u.
„Táto práca ma bavila a veľa ma naučila. Mal som vtedy len základné kováčske náradie — kladivo a nákovu. Chýbala mi vŕtačka, tak som musel diery prerážať priam ako v stredoveku. Pri najmenšej chybe som musel celý kus zahodiť, pretože som nemal zváračku na opravu. Opakovaním motívu v sériách som sa zas naučil dotiahnuť výtvarnú stránku výrobkov,“ zhodnotil svoje začiatky Ján Kondáč.
Takto pripravený sa roku 1985 prihlásil na štúdium sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Štúdium dokončil už v čase, ktorý prial slobodnej tvorbe aj v oblasti umeleckého kováčstva. Príležitosť dostal pri prácach na rekonštruovaní historických pamiatok Bratislavy – reštauroval historické mreže, vyrábal repliky a realizoval aj vlastné návrhy do historickej architektúry. Vhod mu prišlo poznanie starých kováčskych technológií a fígľov, ktorým sa naučil priamo od starých majstrov.
Ďalším rozmerom jeho tvorby bola kováčska práca na súčasných architektonických dielach, kde uplatňoval vlastné výtvarné riešenia, hoci aj tu všeobecný vkus architektov i objednávateľov tiahol skôr k historizujúcemu výrazu kováčstva.
A tak až vo voľnej sochárskej tvorbe si mohol dovoliť experimenty s technológiami i materiálmi, kompenzujúc si tak všetky limity čistého remesla funkčných výtvorov. Takto si overil vyjadrovacie možnosti rôznych spôsobov spracovania kovu vrátane zapojenia priemyselných technológií. Osobitá je jeho finalizácia diel metódou chemickej „deštrukcie“, ktorou dosahuje širokú škálu expresívne zvrásnených štruktúr a farebných akcentov.
Pre jeho voľnú tvorbu sú charakteristické motívy vtáka a figúry, ktorých korene možno hľadať v jeho profesijných začiatkoch pre ÚĽUV. Témou sú však preňho aj pohyblivé objekty a inštalácie meditatívneho charakteru, kde je kovaná plastika súčasťou širšieho celku. Napriek tomuto smerovaniu sochár nikdy nestratil kontakt s remeslom, z ktorého vyšiel.