Keramici v Pukanci nadväzovali na remeselné tradície písomne doložené už v polovici 16. storočia, ktoré sa od polovice 20. storočia rozvíjali jednak v rámci výrobného družstva, jednak v spolupráci miestnych keramikov s ÚĽUV-om.
Ján Könyveš (1919), pukanský rodák, vyšiel z chudobných pomerov a hrnčiarstvu sa vyučil u miestneho majstra Pavla Mádaya, aby ušetril peniaze za nocľah a cestovanie. Ako tovariš naberal skúsenosti počas vandrovky v Poltári, Brehoch a Banskej Bystrici a tu pričuchol k rôznorodým hrnčiarskym tradíciám i sortimentu, tvorenému zväčša úžitkovými predmetmi. Výrobe sa začal venovať v roku 1933.
V rozbehu ho pribrzdila druhá svetová vojna. Práci vo vlastnej dielni sa začal venovať až roku 1944, popritom bol však zamestnaný aj ako robotník na píle, v tehelni a na stavbe. Výlučne keramická práca sa uňho datuje až rokom 1947, v ktorom získal živnostenské oprávnenie na vykonávanie remesla.
Už roku 1948 ho oslovila a následne aj výtvarne usmerňovala výtvarníčka novozriadeného ÚĽUV-u Júlia Kováčiková-Horová. Stal sa veľmi aktívnym spolupracovníkom a od roku 1951, po zrušení živnosti, pokračoval v začatej spolupráci už ako člen pukanského hrnčiarskeho družstva, ktoré vzniklo pod ÚĽUV-om. Roku 1952 po reorganizácii družstevnej výroby bolo družstvo preradené pod Slovenský zväz výrobných družstiev. A hoci Ján Könyveš v ňom ešte šesť rokov pôsobil a bol aj v jeho vedení, dlhodobo pociťoval nesúlad medzi úrovňou výroby v družstve a svojimi ambíciami. A tak sa opäť vracia do ÚĽUV-u, ktorý mu roku 1965 priznal titul majstra ľudovej umeleckej výroby.
V počiatkoch tvorili sortiment Jána Könyveša úžitkové predmety (hrnce, mliečniky, pekáče, rajnice, kastróly, taniere, misy, kvetináče, napájadlá). Na odbyt išli vďaka spolupráci s priekupníkmi z Brehov, ktorí dlhodobo odoberali od pukanských hrnčiarov tovar. Po začatí spolupráce s ÚĽUV-om rozšíril sortiment o miniatúry riadu, ako aj svietniky a popolníky.
V období 50. rokov po začlenení pukanského hrnčiarskeho družstva pod zväz výrobných družstiev, sa sortiment jeho výrobkov zúžil na výrobu kvetináčov a sezónne aj napájadiel pre hydinu, v dôsledku čoho stratil možnosť vlastného výtvarného vyjadrenia. Preto obnovenie spolupráce s ÚĽUV-om od roku 1961 predstavovalo preňho oživenie tvorby. Jednak sa vrátil k tradícii pukanského hrnčiarstva v tvare i dekore, jednak v spolupráci s výtvarníkmi ÚĽUV-u vytváral výrobky nových tvarov a funkcií (obedáre, dvojačky, vínové súpravy, svietniky, popolníky, pokladničky, miniatúry).
Jeho technická zdatnosť sa prejavovala najmä v kvalite črepu, estetické cítenie zas v tvare výrobku a najmä v dekore – najčastejšie používaný tradičný kvetinový motív, situovaný na výrobku samostatne alebo v páse, dopĺňal aj trasákovaním a v menšej miere aj geometrickým ornamentom.
Ako jeden z mála pukanských hrnčiarov sa v istom období venoval aj figurálnej tvorbe. Figúrky modeloval ručne, tematicky si vyberal postavy bačov a zbojníkov, inšpirovaný rozprávkami a ilustráciami.
Svojou prácou predĺžil život pukanskej hrnčiarskej tradície o celú generáciu. Pri hrnčiarskom kruhu vytrval napriek ťažkostiam, ktoré mu prichádzali do cesty, a dožil sa krásneho veku. Vždy adaptovaný na nové podmienky, verný však duchu miestnej keramiky.
(Zdroj: Valentová, Z.: Majster Ján Könyveš. In: Národopisné aktuality 3/1980)