Narodil sa ešte v 19. storočí, roku 1895, a väčšiu časť života prežil v goralskej Čiernej Hore, v ktorej pretrvával aj napriek územnej príslušnosti k Poľsku pôvodný slovenský element. Na Slovensko do Kežmarku presídlil po druhej svetovej vojne aj s rodinou, z ktorej vzišli viacerí talentovaní výtvarníci. Synovia Ján, Luwig a dcéra Mária po vydaji Rudavská sa výtvarnej tvorbe venovali profesionálne, syn Ondrej amatérsky. Posledné roky života, zomrel roku 1971, prežil v Bratislave u svojich detí.
Ako človeka ho charakterizovala vzácna múdrosť načerpaná od predošlých generácií, bohaté životné skúsenosti a čistý, priamy charakter. Vyšiel z chudobného roľníckeho prostredia, kde bola samozrejmá ľudská sebestačnosť. Aj on si vedel zastať každú prácu – popri udržiavaní malého gazdovstva pracoval ako lesný robotník, sezónne ako kosec a popritom pomáhal ako vyučený tesár stavať ľuďom z dediny domy. Taktiež vedel vyrobiť drevený nábytok, putne, korýtka na cesto, kolesá na voz, sánky a v neskoršom veku sa pre potešenie pustil aj do vyrezávania drevených sošiek.
Jeho rezbárska tvorba bola od počiatku jasne vyprofilovaná a spĺňala všetky atribúty tradičnosti, ktoré dnes odborníci pri hodnotení ľudovej tvorby využívajú. Z jeho prác, v ktorých zachytil až prapôvodný výraz človeka so všetkými poryvmi jeho duše, vyžarovala v prvom rade úcta k stvárňovaným postavám.
Nekonvenčným vyjadrením zaujali jeho variácie Ukrižovania. Aj do tradičných betlehemov umiestňoval iba Máriu, dieťa v jasličkách a Jozefa, pričom postavy sa na seba vôbec neviazali. Medzi jeho obľúbené témy patrili aj postavy svätcov, Madony lurdskej či anjelov. Námety sú typické pre ľudovú plastiku minulosti, osobitým výtvarným spracovaním a charakteristickými detailmi rukopisu tvorcu sa radia k tomu najlepšiemu, čo u nás v tejto oblasti výtvarného umenia vzniklo.
Popri obsahovej stránke Šebastián Korkoš rád zvýrazňoval aj výtvarné kvality dreva. Vedel si vážiť materiál, stromom priznával dušu a rezbárska tvorba ho napĺňala pokorou. Veľmi rád spomínal napr. prácu na Ukrižovaní, ktoré realizoval zo štyristoročného duba, vykopaného i s koreňom zo zeme.
Všetky jeho sošky, až na malé výnimky, sú si podobné výrazom tváre s ústami do tvaru polmesiaca. Podmienený bol jednoduchou manipuláciou nožíkom. Konečná podoba plastík bola tiež ustálená – povrch nahladko opracovaný za pomoci skla a šmirgľového papiera. Všetky boli zásadne bez polychrómie, čím vynikla čistota ich rezby.
(Zdroj: Pišútová, I.: Rezbári Šebastián a Ondrej Korkoš z Kežmarku. In: Nové obzory 1973)