V Podkoniciach, malej obci pod Panským dielom, sa v minulosti narodilo niekoľko známych generácií bačov a valachov zo strapáňovského rodu, chýrečných Kostúrovcov. Podkonické prezývky charakterizovali tak vonkajšie, ako aj povahové črty človeka. Bača Ján Kostúr Strapáň (1919 – 1992), otec Jaroslava Kostúra (1956), bol známy nielen v Podkoniciach, ale aj v širšom okolí. Spievalo sa o ňom dokonca v ľudových piesňach a jeho prímeno s hrdosťou používali i nasledujúce generácie. A práve on dal v Podkoniciach základ výrobe kovaných plechových zvoncov.
Zvonkárskemu remeslu sa priučil u zvonkára Alfonza Vosku v Moštenici. Roku 1958 Ján Kostúr zanechal bačovanie a nastúpil do Švermových železiarní v Podbrezovej. Zvonce však naďalej ostali súčasťou jeho života a všetky pracovné nástroje, ktoré si priniesol z Moštenice, majú dodnes čestné miesto v rodinnej dielni. Cez jeho ruky prešli desaťtisíce zvoncov.
Jaroslav Kostúr, absolvent strojníckej priemyslovky v Brezne a dlhoročný zamestnanec štátneho podniku Lesy SR Slovenská Ľupča, sa začal venovať zvonkárstvu aktívne až začiatkom 90. rokov. Spôsob zhotovovania zvonkov mal popri otcovi zažitý – už ako chlapec mu ťahal mechy alebo rašpľoval plechy, a tak sa naňho veľa nalepilo. Chýbala mu len prax. Možnosť získať ju sa mu naskytla hneď roku 1992 po smrti otca, ktorý po sebe zanechal nedorobenú zákazku pre baču Auxta do Brezna. Jaroslav Kostúr ju dokončil – zvonce doladil, vypucoval a odniesol do Brezna. Vymenil ich vtedy za košíky. A povedal si, že by to so zvonkárstvom pomaličky hádam aj mohol vyskúšať.
Pre úpadok ovčiarstva a salašníctva na Slovensku a nezáujem bačov o plechové zvonce sa však Jaroslav Kostúr obrátil roku 1994 s prosbou o pomoc na ÚĽUV. Vďaka tomu sa mu podarilo preklenúť hluché obdobie a výrobe zvoncov sa venuje podnes, keď tradičné salašníctvo zažíva u nás renesanciu.
Jaroslav Kostúr vyrába zvonce technológiou tvarovania plechu za studena i za tepla. A hoci ich nesignuje, ako hovorí, spozná ich po hlase. Do dnešných dní ich vyrobil tisícky. Zvonce mu pomáha ladiť heligónka po otcovi, ktorú, mimochodom, vynikajúco ovláda, ako aj súbor vlastných zvoncov usporiadaných do stupnice. Každý zvonec nakoniec vyladí tak, aby sa v ňom hlasy „neškriepili“.
Klasické salašnícke zvonce sa vyrábali štyri druhy – celý a trištvrťový na ovce, polovičný na jarky a kozárik na jahňatá. Dnes však svoju tvorbu prispôsobuje nielen požiadavkám bačov, ale aj potrebám súčasnosti, keď pôvodne úžitkový predmet dostáva aj estetický rozmer. Vtedy uplatňuje pri výrobe aj techniky čiernenia kovu a gravírovania. Alebo vyrobí vyladené zvonkohry pokrývajúce rozsahom hlasov celú stupnicu. Jedna takáto zvonkohra je aj v nástrojovom vybavení folklórnej skupiny Vysoká v Podkoniciach a hrávajú na nej dcéry Jaroslava Kostúra Katarína a Lenka.
Za svoju tvorbu tradičných kovaných plechových zvoncov získal roku 2011 titul majstra ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Krištofová, V.: Nie je zvonec ako zvonec. In: Remeslo, umenie, dizajn. 13, 2012, č. 4, s. 12 – 14.)