V rokoch 1923 – 1929 študovala keramiku a dekoratívne sochárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Už počas štúdia navrhovala pre umelecké družstvo Artěl v Prahe a praxovala v Slovenskej keramike v Modre, kde v roku 1929 absolvovala štipendium Sväzu československého diela. Po ukončení štúdia pracovala na pozícii asistentky na keramickej škole v Tepliciach-Šanove a absolvovala študijnú prax vo Francúzsku v Sèvres (1930 – 1931). Po návrate sa presťahovala do Bratislavy, kde pôsobila ako vedúca oddelenia keramiky na ŠUR (1931 – 1939).  Podstatnú časť profesionálneho života venovala Slovensku a ľudovej keramike. Vo svojom modernom diele vychádzala z tradičnej ľudovej keramiky a hrnčiarstva. Tvorila točením na hrnčiarskom kruhu a orientovala sa na jednoduchý, zdobením minimálne zaťažený tvar. Pre ÚĽUV v Bratislave pracovala od založenia ako odborníčka na keramickú tvorbu, patrila medzi jeho historicky prvých zamestnancov. Rovnako ako jej vlastné dielo poznačila ľudová keramika, tak aj sama svojou invenciou a školeným vkusom zasiahla do tradičnej keramickej výroby vo viacerých regiónoch Slovenska – návrhmi nových foriem, druhov a dekoratívnych vzorov, organizačnou prácou, vzdelávaním (organizovaním kurzov) a motivovaním na zachovanie postupne upadajúceho keramického remesla. Spočiatku pri prvých stretnutiach s ľudovými majstrami a hrnčiarmi zažívala Kováčiková-Horová ako vzdelaná žena a umelkyňa nedôveru i nepochopenie. V tomto čase bolo hrnčiarske remeslo totižto tradične mužskou doménou. Pre tieto rodové predsudky si musela istý čas získavať dôveru majstrov, aby sa spolupráca v keramických strediskách vôbec začala – po prekonaní bariér ju majstri nazývali rešpektujúco „pani profesorka“. K jej pracovným úlohám pre ÚĽUV v rokoch 1946 – 1953 patril systematický prieskum stavu ľudovej keramiky, najmä hrnčiarstva v jednotlivých regiónoch; preverenie možnosti spolupráce, spoznávanie a dokumentácia regionálnych špecifík, ktoré realizovala výskumom v teréne. Zisťovala informácie do evidencie ľudovej a umeleckej výroby, napríklad pramene surovín, výrobné podmienky, ceny a odbyt, kreslila typy výrobkov, odoberala vzorky hlín na analýzu a technologické skúšky, zbierala výrobky, skúmala a vykupovala historické predmety a črepy. Návrhársku (vzorovú) a výtvarnú činnosť Horová-Kováčiková realizovala vo svojom pražskom ateliéri. Na Slovensko pravidelne cestovala alebo vybavovala veci korešpondenčne. Jej úlohou bolo založiť ľudové družstvá. Záchrana a kultivácia (zveľaďovanie) remeselnej výroby v povojnových rokoch vychádzali z ideí „ľudovosti“ umenia a zo socialistickej kolektivizácie. Súviseli s postupným prechodom malého hospodárenia, zväčša rodinného typu, na kolektívnu veľkovýrobu, aby sa postupne ukončilo súkromné podnikanie a zamedzilo sa výrobe gýčov a nekvalitných, nevkusných výrobkov, ale aj predmetov s náboženskou tematikou (vtedy ideologicky nevhodnou). Najintenzívnejšiu spoluprácu udržiavala s družstvom v Pozdišovciach. Zamerala sa na širokú škálu úžitkových a dekoratívnych predmetov a na výchovu dorastu. Legendárnym sa stal jej návrh dekoratívneho vzoru karička (zobrazuje tancujúcich okolo obvodu hrnčiarskych predmetov, ktorí sa držia za ruky). V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch pokračovala v spolupráci s ÚĽUV-om návrhmi pre sériovú a ručnú výrobu a originálmi ateliérovej keramiky, v ktorej uplatnila celú škálu vplyvov slovenskej ľudovej keramiky a skúseností s ľudovými hrnčiarmi.

Vladimíra Büngerová

ÚĽUV 1945 – 1989, Remeslo so značkou