Stará mama o nej vravievala, že sa narodila s ihlou a niťou v ruke, lebo vraj nič iné ju od detstva nezaujímalo, len ručné práce a šitie odevov. Mama odoberala časopis Slovenka, ktorý bol receptami, vzormi i odevmi pre ženy tých čias veľmi užitočný. Malá Anna v ňom sledovala ručné práce, až raz objavila obrázky Veroniky Golianovej z Detvy, vyšívané technikou krivej ihly a zamilovala sa do nich. Nik v okolí jej však nevedel pomôcť, kde by sa o tejto technike mohla dozvedieť viac.

Nemala ešte ani štrnásť rokov, keď bola z rodinných dôvodov nútená zamestnať sa v bratislavskej továrni na nite známej ako Cvernovka. Tu bola priamo pri počiatkoch vzniku nití a pri balení farebných bavlniek veľakrát premýšľala, čo by sa z nich dalo vytvoriť. Po vydaji sa presťahovala do Liptovského Mikuláša, kde sa zamestnala v kožiarskych závodoch.

Roky ubiehali a popri zamestnaní, rodine, záhrade a ručných prácach (popri vyšívaní rada háčkovala, plietla na ihliciach, tkala handričkové koberce, šila zmenšeniny ľudového odevu zo svojho rodiska Brezovej pod Bradlom, ktoré obliekala na bábiky) v Anne Kováčovej stále driemala spomienka na tvorbu Veroniky Golianovej, ktorá ju svojho času fascinovala. A ako to už v dobrých rodinách býva, v jedno nedeľné ráno ju prekvapil syn s manželkou, že ju berú do Detvy vyhľadať pani Golianovú.

„Zlatá stará pani to bola. Našli sme ju po istom hľadaní, a ona hneď zanechala prípravu obeda a naplno sa nám celý čas venovala. Ukázala nám truhlice, kde mala staré rukávce a sukne s výšivkami – oči sme šli na nich nechať. A tiež nás posadila za veľký rám, kde boli vzorky s výšivkou krivou ihlou, predviedla nám, ako sa to robí, a potom nás nechala vyskúšať si to. Sprvu nám to síce nešlo, ale veľmi chcela, aby sme sa to naučili, a v priebehu polhodiny som pochopila základy tejto krásnej techniky,“ spomína na stretnutie so svojím vzorom Anna Kováčová.

Z Detvy si priniesla ihlu, doma si kúpila rámik, a v každej voľnej chvíli postupne prichádzala na nuansy výšivky krivou ihlou. Vyšívala prikrývky a po čase, koncom roka 1998, keď bola so svojou prácou spokojná, ponúkla svoje dielo na posúdenie v ÚĽUV-e. Obrázok pestrofarebne vyšitých zvončekov síce nepasoval do estetiky ÚĽUV-u, hustota, pravidelnosť a rovnorodosť očiek vytváraných retiazkovým stehom však svedčila o vynikajúco zvládnutej technike. Obratom dostala na vyšitie dve obliečky na vankúše s predkreslenými vzormi a tu možno datovať začiatok obojstranne prospešnej spolupráce.

Pri obliečkach vylepšila Anna Kováčová spôsob ich zošívania použitím krytého stehu, ktorý sa naučila v zamestnaní pri práci s kožušinou. Svoj sortiment pre ÚĽUV časom rozšírila o vyšívané detvianske mužské košele. Vo voľných chvíľach sa potom venuje aj tvorbe vlastných vyšívaných prikrývok, obrusov či obrázkov, kde skúša kombinovať farebnosť i vzory. Následne na Dňoch majstrov ÚĽUV, ktorých sa pravidelne zúčastňuje už takmer dvadsať rokov, jej výtvarníci ÚĽUV-u zhodnotia, ktoré zodpovedajú tradičnej estetike a je vhodné ponúkať ich na remeselných podujatiach.

Po rokoch znovu navštívila Detvu a veľmi milým bolo pre ňu stretnutie s vnučkou pani Golianovej, Ivetou Smilekovou, ktorá pokračuje rovnako ústretovo a skromne v šľapajach starej mamy. Keď hodnotí svoj vzťah k výšivke krivou ihlou, pre ňu, hoci nie je rodená Detvianka, ktorým, ako sama vraví, sa nemôže rovnať, to bola láska na prvý pohľad. A vzdať sa jej nechce, dokiaľ jej budú oči a ruky slúžiť.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.

V roku 2017 získala osvedčenie o priznaní kvalifikácie majsterka ľudovej umeleckej výroby v odvetví vyšívania, ktoré udeľuje Komisia pre posudzovanie odbornej spôsobilosti pracovníkov ľudovej umeleckej výroby.