Jeho dedo stále čosi majstroval s drevom, a hoci nemal veľa náradia, porobiť základné veci okolo chalupy vedel veľmi dobre. A vždy k tomu volal aj vnuka, ktorý mu s odporom – pretože ostatní chalani hrali futbal alebo chytali ryby či raky – musel pomáhať. No v konečnom dôsledku to v ňom do dospelosti čosi zanechalo a prejavilo sa až jeho láskou k tomuto materiálu.
Venuje sa drobnej stolárskej výrobe (stolčeky, šamlíky, kolísky, fúriky, postieľky, poličky), v minulosti aj výrobe nábytku. Začínal výrobou pre vlastné deti, a keďže sa im to páčilo, premýšľal, že by sa jeho výrobky mohli páčiť aj iným deťom. A tak spolu s manželkou Zuzanou Kvasnicovou začali ponúkať svoje výrobky po remeselných jarmokoch. V minulosti vo väčšej miere, v súčasnosti prezentujú svoju tvorbu už len na remeselných a folklórnych podujatiach spojených s prezentáciou výhradne tradičnej kultúry.
Na základe odporučenia výtvarnej komisie ÚĽUV-u postupne sústredil pozornosť na výrobu vecí kuchynského charakteru. Ľudia tento sortiment vyhľadávali, nebolo ho toľko na trhu. V súčasnosti je trh týmito výrobkami nasýtený už viac, a tak sa Milan Kvasnica popri stolárskej výrobe venuje znovu aj strojárstvu, ktoré vyštudoval.