Vyučil sa v modranskej dielni. Venoval sa výrobe tradičných tvarov majolikových výrobkov s habánskymi vzormi, najmä vyrezávaných tanierov. Aktívny začal byť od roku 1941. V roku 1959 získal osvedčenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví keramiky, ktoré udeľuje Komisia pre posudzovanie odbornej spôsobilosti pracovníkov ľudovej umeleckej výroby.

Z rozprávania netere Vincenta Labaja pani Adely: „Poviem Vám, ako sa strýko stal keramikárom. Môj tato, strýko a ich ďalší 3 bratia sa narodili v chudobnej rodine drotára Adama Labaja v dedine Veľké Rovné. Keď už boli piati synovia na svete a roboty nebolo, „dzedko“ sa rozhodli ísť skúsiť šťastie za veľkú mláku. Na „šífkartu“ založili chalupu a išli…. peniaze neposielali a z banky prišli vziať chalupu….môjho tatu dali do učená k jednému krajčírovi, lebo bol malý… a Vincko bol veľmi šikovný…. zručný…. môj tato spomína, ako striehli na mamku, kedy minú múku, a pretekali sa v Vincom, kerý zebere sáčer skór a bude móct nanho kreslit…. (zámerne píšem tak, ako si to pamätám z rozprávania môjho tatu…) Môj tato sa vyučil krajčírom a priženil sa do Piešťan. Tam som sa narodila, tam som vyrástla. Strýko bol ako chlapec šikovný a jeho talent pravdepodobne rozpoznal miestny pán kaplán. Poslal Vincka na vlastné trovy do keramikárskej školy v Modre…. Vieme si vôbec predstaviť, ako chlapec z chudobnej rodiny odišiel ďaleko od domova do Modry? Vtedy sa z Rovného chodilo najďalej do Žiliny… aj to na bicykli….
Strýko sa vyučil, istý čas pôsobil v Ľubietovej a potom až do smrti v Modre. Mal tam svoju dielňu, neraz sme s tatom išli k nemu do Modry.
Medzi tatom a strýkom bol tzv. bártrový obchod: tato mu ušil nový oblek a strýko mu urobil nejaký kus keramiky. Ja sama som od neho dostala ako promočný dar súpravu modrobielej dierkovanej keramiky: jeden veľký tanier a 6 dezertných tanierikov.“

Vincent Labaj zomrel v roku 1983.