Rád o sebe rozpráva, že hoci pracuje s prútím a jeho rukami prešli desiatky ton tohto materiálu, v živote neuplietol jediný košík. Jeho prútené objekty nachádzajú totiž uplatnenie v záhradách alebo na terasách rodinných domov i v interiéroch verejných budov.
Začiatkom 90. rokov sa venoval výrobe drevených rebríkov a predával ich aj po veľtrhoch a rôznych podujatiach. Tu rokmi nabral skúsenosť, že slovenskí chlapi, najmä v poobedných hodinách povzbudení alkoholom, radi v sebe prebúdzajú hrdinov a svoju chlapskosť si dokazujú často na nie práve najbezpečnejších veciach. Preto, aby sa vyhol problémom s prípadnými zraneniami po páde hrdinov z rebríka, vymyslel spôsob, ako udržať predvádzania chtivých mužov ďalej od pokušenia. Obohnal vystavené rebríky plôtikmi, ktoré skonštruoval pozváraním kovového rámu a následným vypletením prútím.
Aké však bolo jeho prekvapenie, keď hneď pri ich prvom verejnom použití na Agrokomplexe v Nitre prejavil o ne záujem zákazník od Žiliny. Darmo mu vysvetľoval, že on nepredáva plôtiky, ale rebríky. Nedal sa odbiť, pozval ho k sebe domov a tam mu predostrel plán, že by chcel, aby mu vyplietol plot. A nie hocijaký – hneď dvesto metrov dlhý.
Z detstva si síce pamätal, že domy a dvory boli plné vypletaných a pletených výrobkov – ploty a steny stodôl či kôlní na južnom Slovensku, odkiaľ pochádza, sa vypletali prútím vodorovne medzi kolami zasadenými do zeme či do konštrukcie alebo zvislo medzi vodorovne upevnené brvná v stĺpoch. No pustiť sa do dvestometrového plotu?
Svoju dilemu konzultoval s otcom, ktorý mu vždy radil, aby v živote robil niečo, čo nerobia iní, a tak v sebe našiel potrebnú odvahu a prisľúbil plot vypliesť. Ako samouk sa pustil na neľahkú cestu, ale vďaka remeselnej zručnosti do problematiky rýchlo vnikol. Na prvú zákazku použil jeden a pol kamióna prútia. Chvalabohu, v okolí jeho bydliska ho rástol dostatok a časom získal kontakty na pestovateľov, od ktorých má dnes zaručené vždy potrebné množstvo.
Spokojnosť zákazníka a dobré referencie od neho, ako aj fakt, že v oblasti predaja rebríkov bolo z roka na rok z dôvodu stupňujúcich sa legislatívnych nárokov ťažšie sa presadiť, vyústili nakoniec do skutočnosti, že prútené ploty sa stali pre Júliusa Laláka hlavnou obživou. Všetku potrebnú prácu – od zberu materiálu cez zameranie terénu a prípravu konštrukcií či kolov až po samotné vypletenie – si zabezpečuje sám. A mnohokrát je aj dizajnérom výsledného diela. Ak totiž ľudia, ktorí si jeho prácu objednajú, nespolupracujú s architektom, nemajú o výslednom výtvore predstavu.
Pri navrhovaní riešenia berie do úvahy viaceré aspekty a zákazníkovi dáva na výber z viacerých možností. Prevažujú neživé ploty, vytvárané buď z vypletaných dielcov v kovových rámoch (podobne ako prútené lesy používané ako ohrada na vozy či na ploty v tradičnej kultúre), alebo prepletaním prútov pomedzi pravidelne vytýčené agátové koly. Ak má vak zákazník prianie, urobiť vie aj živý plot, ktorý sa však následne musí pravidelne zastrihávať. Popri plotoch vytvára z prútia aj rôzne hrové prvky, predovšetkým tunely, ale aj kvetináče, paravány, brány, altánky, dekoratívne objekty.
Dnes Július Lalák spolupracuje s viacerými architektmi a dizajnérmi a jeho práca je v slovenských podmienkach jedinečná. Roku 2019 realizoval ako člen Združenia košikárov Slovenska železné kostry na vypletanie tanečníc a sedačiek, ktoré boli hlavným ťahákom prestížneho podujatia Dni majstrov ÚĽUV v Bratislave.