Vyrastal v hornonitrianskej obci Jalovec a s týmto prostredím zostal spätý po celý život. Drevo mu voňalo od detstva. Jeho otec si vedel spraviť všetko do gazdovstva a v zimných mesiacoch plietol lubové košíky a metly a tieto črty pracovitosti a všestrannosti po ňom zdedil. Navyše starý otec bol bača, a tak keď Jozef Lenhart vyšiel zo školy, otec mu povedal, že pôjde k starému otcovi na salaš, aby spevnel.
Tu získal prvé skúsenosti s tradičnou výrobou. V kolibe boli na stene pozavesované staré črpáky, ale nik ich už nevedel robiť. Starý otec mu rozprával, ako sa vyrábali, a tak sa raz rozhodol, keď pozeral na olámané vežičky na ich uškách, zahlobiť si kúsok drievka a vežičku vystrúhať. Postupne takto opravil všetky črpáky na salaši. Neskôr mu starý otec narúbal v lese svory a v zime už mohol skúšať vyrezávať vlastné črpáčiky. U salašníkov mali priaznivý ohlas a žiadali od neho ďalšie. A ktívny žačal byť od roku 1945.
Následne od svojich 16 do 30 rokov pracoval na rôznych stavbách, napr. na stavbe železnice v Ráztočne a na budovaní harmaneckého tunela, v chemickej továrni, v handlovských baniach a chodil aj na poľnohospodárske práce mimo Slovenska. Následne od roku 1950 až do dôchodku pracoval ako reštaurátor v múzeu v Bojniciach.
Po založení ÚĽUV-u sa Jozef Lenhart stal roku 1954 jedným z jeho prvých výrobcov. Pri bojnickom múzeu totiž pracovala komisia, v ktorej sedel aj výtvarník ÚĽUV-u Václav Kautman. Vo vzájomnej reči sa dostali k ľudovej umeleckej tvorbe, a keď výtvarník uvidel kvalitu výrobkov Jozefa Lenharta, nemohlo sa to skončiť inak, než začatím spolupráce.
Prameňom inšpirácie a poznania tradičnej výtvarnej tvorby boli pre Jozefa Lenharta popri najstarších pamätníkoch aj staré predmety, ktoré získaval v teréne a ktoré tvorili jeho bohatú zbierku. Základom širokého a pestrého sortimentu, ktorý vyrábal, boli predmety pastierskeho umenia. Najznámejšie boli jeho hornonitrianske črpáky, ktoré Václav Kautman nazval najkrajšími črpáčikmi na Slovensku. Popri nich však Jozef Lenhart zhotovoval črpačky, dojelnice, varechy, odlievaky, formy na syr, čutory, soľničky.
Svoju všestrannosť dokazoval aj na výrobkoch z iných materiálov. Vo výrobe z kovu a kože i v zhotovovaní hudobných nástrojov (fujary, píšťalky, gajdy) bol samoukom. Spočiatku robil opasky zo sár čižiem, ako výrobca ÚĽUV-u materiál dostával už podľa potreby. Jeho široké viacprackové opasky i úzke remene, pastierske kapsy, krpce, ale napríklad aj dámske listové kabelky s tradičným vzorom boli nezameniteľné. Aby opomenúť nemožno ani biče, valašky či šperky ani výrobky z rohoviny a parožia. Samostatnou kapitolou boli jeho pracovné nástroje, ktoré si takmer všetky zhotovil sám. Mnohé, vyzdobené vylievaním cínom alebo rezbou, konkurovali výrobkom, ktoré boli nimi zhotovené.
Jeho výrobky boli buď kópiami starých predlôh, alebo ešte častejšie predlohy boli pre ne inšpiračným zdrojom. Ak realizoval nový druh výrobku, tak len vtedy, ak nebol v rozpore s jeho teóriou o primeranosti materiálu, tvaru, dekóru a funkcie.
Nečudo, že Jozef Lenhart patril k prvým výrobcom, ktorí získali titul majstra ľudovej umeleckej výroby(1960). Cez jeho dielňu prešli mnohí záujemcovia, ktorým odovzdal niečo zo svojich poznatkov alebo pomohol radou, a z mnohých sa stali vynikajúci výrobcovia. Aj to dosvedčuje veľkosť majstra.