Vyrastal s piatimi súrodencami v rodine stolára, ktorý sa popri nábytkárstve a stavebnom stolárstve venoval aj rezbárstvu a tokárstvu. Keď roku 1935 vo veku 48 rokov zomrel, Juraj Leporis mal desať rokov. A keďže rozrobenú robotu bolo treba dochystať a on sa už predtým popri otcovi viacerým veciam priučil, dal sa pomáhať tovarišovi aj učňovi, ktorí v dielni zostali. Následne sa pustil vyrábať detské hračky a pri dreve už ostal.
Po skončení meštianky šiel na dva roky do učenia. A hoci si všetky náklady spojené s učením musel hradiť sám, vďaka tovarišom, ktorí boli v dielni zamestnaní, sa zdokonalil vo viacerých stolárskych veciach. Cez vojnu pracoval ako tokár vo firme Baťa a po roku 1945 sa osamostatnil, prechádzajúc na jeho obľúbené drevené hračky — koníky, kočíky, kačičky. Čoskoro uzavrel zmluvu na dodávku tovaru s veľkým obchodom ASO v Bratislave a jeho živnosť dobre prosperovala. Keďže však do segmentu hračiek začali prenikať aj väčšie fabriky, nemohol im ďalej konkurovať, a tak prešiel na výrobu školského nábytku. Aj tu však čoskoro vstúpila do hry konkurenčná veľká firma, a tak sa rozhodol pre stavebné stolárstvo. Tu sa stabilizoval s prácou pri budovaní bytoviek a karta mu šla znovu veľmi dobre. Prišiel však rok 1948 a spoločenská klíma sa začala obracať proti živnostníkom. Roku 1949 už boli len trpení a rok nato prišla likvidácia ich prevádzok.
A tak sa Juraj Leporis ocitá na traktorovej stanici a neskôr v Pozemných stavbách, kde opravoval karosérie starých áut. Neskôr sa dostal do dielne na atypické výrobky, čo ho aj bavilo, ale popritom sa po večeroch stále venoval tokáreniu, ktoré miloval.
Roku 1960 nadviazal kontakt s ÚĽUV-om, o ktorom ani nevedel, že existuje. Upozornil ho naň až kamarát. Zbalil si do kufra svoje výrobky a vybral sa do Bratislavy. V tom čase bol hlavným výtvarníkom ÚĽUV-u VácIav Kautman, podľa slov Juraja Leporisa zlatý a múdry človek, ktorý rozumel remeslu aj ľuďom. A hoci jeho výrobky neboli v súlade so smerovaním ÚĽUV-u, videli, že remeslu sa rozumie, a tak sa dohodli na výrobe tanierov a doštičiek z vtedajšieho sortimentu ÚĽUV-u. Fungovalo to, a tak od roku 1962 sa Juraj Leporis naplno vracia k milovanému drevu ako výrobca ÚĽUV-u na plnú dohodu.
Popri dizajnovom sortimente vychádzajúcom z návrhov výtvarníkov ÚĽUV-u mal možnosť realizovať aj zákazky pre ďalšie subjekty. Podľa vlastného návrhu pokryl napríklad tanečný parket pre hotel Hviezda v Prievidzi, podľa výtvarných návrhov akademického maliara Alojza Petráša zas monumentálnu intarziu do Vojenskej zotavovne v Tatranských Zruboch či stenu pre Liečebný dom Baník v Bojniciach.
Roku 1981 bol ocenený titulom majster ľudovej umeleckej výroby. Za roky spolupráce sa vypracoval na jedného z najlepších tokárov v dejinách ÚĽUV-u, povestného svojou stabilnou i otvorenou povahou.