S drevom vyrastala popri svojom otcovi, rezbárovi Júliusovi Katinovi. Ako dieťa presedela pri ňom v dielni hodiny a hodiny, napĺňajúc tak nevedomky jeho túžbu po synovi, ktorý sa mal volať Ján a mal kráčať v jeho šľapajach. Dodnes má v pamäti, ako napríklad tokáril a ona vždy vedela, aké dlátko mu má práve podať. Alebo vznešenosť pocitu, keď maľoval betlehem a priniesol domov zlatú farbu… Nečudo, že jeho rezbárske umenie chcela nasledovať aj prakticky. On jej nožík spočiatku nechcel dávať, bál sa, no keď videl, že ju neustále láka a že ho aj dobre ovláda, nebolo už cesty späť.

Orezávanými paličkami spočiatku zdobila mamine kvetináče, v škole obdarúvala spolužiakov drobnými dielkami, s chlapcami s otcovou pomocou vyrábala funkčné drevené pištoľky, ktoré následne aj ornamentálne zdobila. Všetko smerovalo k jej štúdiu na strednej umeleckej škole, na ktorú ju však pre navštevovanie hodín náboženstva neodporučili. Ani popri štúdiu na hotelovej akadémii ju však láska k drevu neopustila a naplno ju znovu rozvinula počas materskej dovolenky, keď vyrezávaním trávila dni aj noci.

Spočiatku prebrala otcov sortiment, ktorý bol ku koncu jeho tvorby výsostne v prírodnom vyhotovení. Sortimentne sa zamerala najmä na drobné zoomorfné plastiky, črpáky stredoslovenského typu a betlehemy. Ako však otec starol a nebol už v rezbe taký aktívny, sama začala cítiť potrebu potiahnuť veci inak. Ako prvé poupravovala na svoj štýl postavičky v betleheme a postupne aj ďalší sortiment. Dodnes však ostáva verná otcovi pri ovečkách a jednom druhu malého betlehema.

Ďalšie smerovanie jej tvorby ovplyvnili stretnutia s výtvarníčkou ÚĽUV-u Jankou Menkynovou, ktorá jej už ako výrobkyni ÚĽUV-u navrhla maľovanie výrobkov. Súhlasila, čím sa jej otvorili dvere aj k obohateniu ornamentálnej výzdoby, dnes viditeľnej predovšetkým vo variáciách na kyjatické vzory. Tradičná ornamentika – nielen esteticky, ale aj filozoficky – je pre ňu silným inšpiračným zdrojom. V tomto smere si cení práce etnologičky Oľgy Danglovej či grafického dizajnéra Tomáša Kompaníka.

Medzi jej sortiment dnes patria popri spomínaných zvieratkách a rôznych typoch betlehemov aj sochy svätých (i väčších rozmerov), črpačky, piesty, dienka na krájanie, prívesky, rámy na zrkadlá či rôzne detské zábavky, vyrezávané zväčša z lipového dreva. Drevo si zabezpečuje i spracúva sama, od vyťatia až po vysušenie. Na svojich dielach po vypílení hrubého tvaru pracuje – tak ako kedysi starí majstri – s klasickým nožom, ktorý v prípade potreby dopĺňa dlátkami. Zdobí predovšetkým linkorezom a vruborezom, farebne upravuje maľovaním a morením, povrchovo chráni včelím voskom alebo ľanovým olejom, výrobky určené pre najmenšie deti necháva v prírodnom vyhotovení.

Janu Majerskú drevo živí po celý život. Dlhé roky je lektorkou rezbárskych kurzov pre deti i dospelých v ÚĽUV-e i na iných fórach. Verejnosť ju pozná z mnohých remeselných podujatí i autorských výstav. Z nich možno spomenúť výstavu Betlehemy (2020) v Bratislave a Línie v tvorbe Jany Majerskej (2023) v Tatranskej Lomnici. V jej šľapajach kráča aj syn Ján, ktorého práca s drevom drží takisto ako ju od detstva. Generačne sa tak zavŕšila dávna túžba jej otca po mužskom nasledovníkovi, ktorú však žena medzi nimi posunula o ďalší stupienok vyššie.

V roku 2020 získala ocenenie majsterka ľudovej umeleckej výroby v oblasti rezbárstva.

Ďalšie informácie o výrobkyni nájdete v článkoch Inšpirované ornamentom (RUD 3/2019), Svätenie dreva (RUD 1/2021) a Drevené variácie (RUD 2/2021).