K výrobe zo slamy, ktorej sa venuje, nepričuchla ako iní v detstve či vďaka rodine. Dokonca ani vo Veľkých Levároch, kde sa narodila a dodnes žije, a širšom okolí sa táto výroba nevyskytovala. Už ako dievča však Emília Mazáčová vedela šiť, tkať a vyšívať, a tak k tradičnej výrobe a prírodným materiálom nemala ďaleko, keď sa roku 1975, končiac materskú dovolenku, rozhodla uchádzať o miesto vo výrobnom družstve Detva, ktoré v tom čase zriadilo vo Veľkých Levároch prevádzku zameranú na výrobu drobných dekoratívnych a suvenírových predmetov zo slamy.
Do prevádzky nastúpila ako rádová pracovníčka, no už o krátky čas sa vďaka svojej pracovitosti, precíznosti a invencii vypracovala na hlavnú majsterku. A čoskoro mohla zúročiť svoj tvorivý talent aj ako výtvarníčka pri navrhovaní vlastných námetov a kompozícií.
Sortimentu výrobného družstva Detva dominovali obrázky zhotovované technikou intarzie žehlenej slamy na papier, motivicky zachytávajúce najmä kvety, kytice či architektúru. Tento typ doplnkov bol v tých časoch na domácom i zahraničnom trhu veľmi žiadaný. Popri nich sa vo výrobnom družstve zhotovovali aj pletené vianočné ozdoby (zvončeky, šišky, guľôčky a i.), ktoré inšpiračne vychádzali z tradičných ozdôb na dožinkových vencoch.
Vďaka práci v Detve sa Emília Mazáčová popri rôznych technikách oboznámila aj s procesom spracovania slamy z raže, ktorá je pri výrobe z tohto materiálu najvhodnejšou obilninou. Takto odborne vybavená začala roku 1986 spoluprácu s ÚĽUV-om, od roku 1991 (po zrušení veľkolevárskej prevádzky výrobného družstva Detva) intenzívnejšie.
Svojou prácou nadviazala na sortiment vyrábaný v ÚĽUV-e. Popri klasických pletených ozdobách boli v predajniach ÚĽUV-u obľúbené aj ozdoby zo žehlenej slamy v tvare koliesok i guliek (v prírodnej farbe i morené) kombinované s inými prírodnými materiálmi, ktoré v 80. rokoch navrhla výrobcom výtvarníčka ÚĽUV-u Janka Menkynová. Emília Mazáčová veľmi rýchlo pochopila podstatu výtvarníčkinho zámeru, vytvorila si vlastnú technológiu výroby i výrobné pomôcky a v spolupráci s výtvarníčkou ďalej rozvíjala tieto ozdoby, nazývané blaženičky, o nové varianty. A bez prerušenia ich vyrába spoločne so slamenými anjelikmi dodnes. Do ÚĽUV-u ich prináša päť, šesť razy do roka osobne, vždy krásne zabalené a naukladané vo veľkej kartónovej škatuli. Aj táto zdanlivá drobnosť svedčí o vysokej hodnote jej práce, ktorá počas sviatkov krášli a potešuje mnohé domácnosti u nás i vo svete.
(Zdroj: Chlupová, A.: Emília Mazáčová – čarovanie so slamou. In: Remeslo, umenie, dizajn. 9, 2008, č. 4, s. 32 – 33.)