Pletenie z koreňov stromov skrýva netušené možnosti. Tenké a dlhé korene sú mimoriadne elastické, čo objavili už dávno naši prapredkovia. Navyše po vyschnutí korienkov je vypletená štruktúra mimoriadne pevná a trvanlivá. Korienky sa dajú získavať celoročne s výnimkou mrazivých dní. Dva až tri metre od kmeňa stromu bývajú najlepšie a niekedy sú dlhé aj desať metrov. Samozrejme, z jedného stromu sa neberie viac korienkov, aby sa príliš neoslabil. Jedinou nevýhodou tohto materiálu je, že po vyťažení treba korienky spracovať do pár dní, najviac do týždňa, aby nevyschli.
Na Slovensku sa využívali borovicové, smrekové, jedľové a agátové korienky naprieč pohoriami Karpatského oblúka. Na jeho samom konci v Malých Karpatoch dlhé roky tvoril korienkové košíky bývalý železničiar Štefan Ondrovič. S touto technikou sa zoznámil už ako desaťročný chlapec, keď pozoroval pri práci v susedstve košikára Pulamana. A počas jednej zimy sa uňho výrobe korienkových košíkov aj priučil. Ako dospelý sa jej však nevenoval a opäť si na ňu spomenul až v neskoršom veku, keď ho vážny pracovný úraz na železnici v polovici 70. rokov minulého storočia prinútil hľadať si inú životnú pracovnú náplň. Roku 1983 začal spoluprácu s ÚĽUV-om a roku 1991 bol ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.
S materiálom i košíkmi doslova žil. Už jeho prístup k ťažbe korienkov bol veľmi rešpektujúci – ako sám vravel, po jeho zásahu žiadny strom nikdy nevyschol. Na pletenie používal korene s priemerom 4 — 5 mm, ktoré štiepal (od širšieho konca k užšiemu, teda v smere rastu). Ak chcel použiť neštiepané korienky, využíval aj tenšie. A pri štiepaní na viac lubkov siahal aj po korienkoch hrubých 10 i viac milimetrov. Po vytiahnutí z pôdy sa materiál skrútil do viazaníc a ma ďalšie spracovanie olúpal od kôry, najlepšie čím skôr, kým bola pod kôrou voľná voda. Olúpané odkladal na vlhké miesto, no aj napriek sa so spracovaním ponáhľal, aby nestratili elastickosť. Aj tak však večer pred robotou korienok namočil, aby mu do rána zmäkol.
Pred samotným pletením ho ešte raz skontroloval, či nie je na niektorých miestach hrubší, čo hneď korigoval orezaním nožíkom, inak by sa to pri pletení prejavilo nerovnomerným tvarom. Košíky plietol tradičným spôsobom opletania osnovného prútu v tvare špirály štiepaným korienkom, teda tou istou technikou, aká sa používa aj pri výrobe slamienok a slameníc. Osnovný prút mal buď z korienka, alebo ešte častejšie z tzv. hrabociny, drevnatej popínavej liany s oficiálnym menom plamienok plotný (Clematis vitalba). Výsledkom bol kruhový alebo oválny košík s veľmi hustou a pevnou stenou.
Osnovná špirála na začiatku tvaroval pomocou plochých klieští a postupne pevne omotával korienkom, čím sa spájali závity špirály navzájom. Osnovu nadstavoval zrezaním oboch koncov došikma a priložením k sebe. Po vypletení dna ho zaťažil a nechal vyschnúť z večera do rána, aby si udržalo rovný tvar a nekrútilo sa. Až následne dvíhal stenu. Košík, ktorý je po vyschnutí taký pevný, že ho nezlomí ani voz, keď po ňom prejde, už len ťažko mení tvar, preto pri schnutí priebežne kontroloval, aby si udržal zamýšľaný tvar. Nakoniec ho zľahka opálil, aby ho zbavil jemných chĺpkov na povrchu, a uskutočnil svoj tradičný rituál – nalial doň vody, napil sa z nej a sledoval, ako voda vyteká. Ak sa liala pomaličky, vedel, že košík je upletený tak, ako má byť.