Hoci titul majstra ľudovej umeleckej výroby za všestrannú tvorbu v majolike bol roku 2014 udelený jemu, pri jeho mene nemožno opomenúť ani manželku Annu Pečukovú, s ktorou tvorí po celý život nielen partnerskú, ale aj pracovnú dvojicu.
Už ako malé dieťa Ján Pečuk rád modeloval z plastelíny a veľmi rád maľoval. Keramike sa vyučil v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, kde sa po ukončení štúdia aj zamestnal a popri práci keramika vyučoval učňov. V Majolike bola zamestnaná aj jeho manželka a spoločne tam strávili sedemnásť rokov.
Roku 1986 sa rozhodli, že skúsia pracovať samostatne. Hlavným dôvodom bola sériovosť výroby v Slovenskej ľudovej majolike, v dôsledku čoho sa priestor na uspokojenie tvorivých predstáv keramikov zužoval na minimum. Pri rodinnom dome v Šenkviciach, kde žijú dodnes, si postavili dielňu a spoločne v nej fungovali dvadsaťpäť rokov. A hoci začiatky boli náročné, dokázali sa presadiť a vo svojom odbore dnes patria medzi špičku.
Keramiku vyrábali už prarodičia Anny Pečukovej. A že remeslo zostáva v rodine, potvrdzujú aj ich dve dcéry, ktoré sa tiež vyučili za keramikárky. Venujú sa výrobe samostatne a rodičom pomáhajú pri väčších objednávkach. A hoci od roku 2011 sa Pečukovci dostávajú ku keramike len vo voľnom čase, keďže pozastavili remeselnú živnosť a zamestnali sa v inom odvetví, vášeň pre remeslo nestratili. Ako vravia: „Koho hlina chytí, toho už nepustí.“
Majoliková tvorba Jána Pečuka je výnimočná najmä v ručne modelovanej figurálnej tvorbe. V originálnom pohybovom vyjadrení zachytáva výjavy z bežného života starých vinohradníkov či remeselníkov a majstrovstvo figurálnej skratky využíva aj pri výrobe dekoratívnych tanierov. Špecifickou časťou jeho výroby sú kachlice s maľovanými figurálnymi, rastlinnými a zoomorfnými motívmi, ktoré veľakrát vychádzajú z bohatých zdrojov habánskej fajansy.
Hlinu používa Ján Pečuk najčastejšie z okolia, priemyselne vyrábané farby a glazúry si mieša podľa vlastných receptúr. Maľovanie dekorov na úžitkové predmety je v manželskom výrobnom tandeme úlohou Anny Pečukovej. Maľuje ich bez predlohy a variuje staré vzory, osvojené z tradície habánskej fajansy vyučovanej už v škole v Modre.
Manželia spoločnou tvorbou dlho vyvracali všeobecne zaužívaný názor, že tradičnou majolikou je dnes ťažké uživiť sa. Aj preto istý čas skúšali posunúť sa k modernejšiemu vyjadreniu, ale sami zákazníci, s ktorými prichádzajú do kontaktu počas jarmokov a remeselných festivalov (Kežmarok, Východná, Detva, Myjava, Dni majstrov ÚĽUV Bratislava), im vraveli, že tento posun nie je ich a že by sa mali vrátiť späť k tradícii.
Ich povahe najlepšie konvenuje útulnosť a nežnosť majoliky. A dodnes sú presvedčení, že na živobytie si vybrali najlepšie povolanie, aké mohli. „Keď sme boli mladí, ešte sme netušili, aké to môže byť. Ale dnes je pre nás možnosť robiť keramiku odmenou, balzamom na dušu.“
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)