Bol všestranne zameraný ľudový umelec a výborne poznal svoj kraj pod Belianskými Tatrami. Svieži muzikant, plný optimizmu a humoru, medzi svojimi nazývaný prosto Maćek, vystupoval so svojou „bandou“ na mnohých folkloristických podujatiach doma i vo svete. „Zlobcoki“, tradičné ždiarske husle z jedného kusa javora a s vrchnou doskou z jedle, ovládal nielen ako hráč, ale aj ako majster výrobca. Takisto rád zhotovoval i rozozvučiaval drumble a nemenej známe boli jeho rezbárske výrobky, predovšetkým ždiarske valašky zdobené vybíjaním a opaľovaním. Aktívny vo výrobe bol od roku 1914. Veľmi citlivo vnímal a pozoroval okolitú prírodu, čo sa prejavovalo najmä pri nachádzaní materiálu vhodného na jeho hudobné nástroje a rezbárske práce. Tento cit pretavil nielen do svojich výrobkov, ale aj do krásneho spevu goralských piesní či tanca. Takisto bol mimoriadne dobrý rozprávač rozprávok, povestí, príhod zo života i humorných príbehov.

Dlhé roky spolupracoval s ÚĽUV-om a v roku 1968 získal osvedčenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví dreva a kovu. Pre svoju inteligenciu a znalosť tradičného spôsobu života bol obľúbený medzi výskumníkmi, na ktorých si vždy vedel nájsť čas. Svoje poznatky výroby predal aj svojmu synovcoci Milošovi Pitoňákovi. Zomrel koncom roku 1970.

(Zdroj: Sulitka, A.: Za ľudovým umelcom Matejom Pitoňákom zo Ždiaru. In: Slovenský národopis. 19, 1971, č. 3, s. 504.)