Vyrastal v prostredí liptovskej dediny v Liskovej, kde bola tradičná kultúra stále živá, a navyše za suseda mal vynikajúceho rezbára Jána Ľuptáka. Ten sa popri klasickej drevorezbe venoval aj výrobe valašiek a kožených opaskov a pastierskych káps. Tu srdce Oldricha Richtera natrvalo zahorelo láskou k ľudovej kultúre. Túto lásku utvrdilo vysokoškolské štúdium filozofie a dejepisu v Bratislave, kde popri úvahách o mieste ľudovej kultúry a umenia v našom živote vstrebával do seba krásu diel súdobých majstrov ľudovej umeleckej výroby v predajni ÚĽUV-u na Michalskej ulici. Nečudo, že jeho vzťah k tejto sfére našej kultúry prerástol do zberateľstva. Keďže však z platu stredoškolského profesora s malými deťmi si nemohol dovoliť veľa, na radu priateľa rezbára vyskúšal venovať sa tradičnej výrobe prakticky.

Písal sa rok 1974. Šikovní kamaráti mu vyrobili nožíky z britiev, s ktorými pracuje podnes, dopĺňajúc ich štepárskym nožom a dvomi – tromi dlátkami. Paralelne s rezbárstvom sa pustil aj do maľby na sklo i sololit. Vo svojej tvorbe voľne prechádza od poctivo naštudovaného ľudového k formálne voľnejšej insite. Viditeľné je to predovšetkým pri maľbe, keď sklo preňho na základe tradície predstavuje priestor na uchovávanie v minulosti obľúbených náboženských tém (svätci, biblické výjavy) i svetských námetov (Jánošikova družina), uchopených však jemu vlastným štýlom. Na sololite dáva naplno vyniknúť svojej fantázii už pri námete, premieňajúc detské spomienky na tradičný vidiek na snový epický svet s viacerými dejmi. Rád však maľuje aj portréty a podnety nachádza aj v dobových pohľadniciach miest či tradičného života. Sviežemu koloritu čistých farieb na jeho obrazoch dominuje červená, žltá zelená a modrá. Tradičné obrázky maľované na skle videl prvý raz v Liptovských Sliačoch a ihneď ho očarili. Neskôr sa dozvedel, že ľudovými ikonami maľovanými na skle sa inšpirovali aj vynikajúci slovenskí maliari Bazovský a Alexy, a to ho pri tejto tradičnej technike drží dodnes, podobne ako hrdosť, že jeho obrazy na skle vzbudzujú záujem ľudí a sú dokonca uložené v depozite martinského národného múzea.
V rezbárstve je jeho záber široký. Oslovuje ho jednak salašnícke umenie, aj vďaka celoživotným priateľstvám s valachmi z okolia Banskej Bystrice – v tvorbe ho inšpiroval predovšetkým ľubietovský bača Ondrej Holík svojimi črpákmi a palicami, ktoré začal vyrába podľa jeho vzoru, pretvárajúc samorasty stromov na originálne humorné diela. A taktiež ho oslovujú historické rezbárske kusy, napr. piesty z roku 1812, na základe ktorého vyrobil kolekciu vlastných piestov. Podobne ako jeho korpusy, plastiky a betlehemy rôznych veľkostí ich charakterizujú čisté línie, jemné opracovanie dreva a nekomplikovaná rezba. Výraz svojim vyrezávaným dielam vtláča tak ako pri maľbe opäť veselými, sviežimi farbami.
Prvých šestnásť rokov vyrábal len pre seba a pre známych. Rád však navštevoval predajňu ÚĽUV-u v Banskej Bystrici a v nej roku 1990 stretol výtvarníčku Janku Menkynovú. Práve ona ho, tak ako mnoho iných ľudovoumeleckých výrobcov, povzbudila, aby sa odvážil predložiť svoje výrobky výtvarnej komisii ÚĽUV-u. A odvtedy sa datuje spolupráca Oldricha Richtera s ÚĽUV-om, pretrvávajúca do dnešných dní.
Všetky tri techniky, ktorým sa venuje, strieda, prechádzajúc z jednej do druhej. V lone prírody Štiavnických vrchov, kde trávi väčšinu času roka, to napĺňa jeho život, ktorý by si bez tvorby ani nevedel predstaviť.

V roku 1997 získal ocenenie majster ľudovej umeleckej výroby v oblasti drevorezby a maľby na sklo.

Viac o výrobcovi nájdete v článku Spomienky Oldricha Richtera (RUD 1/2000).