Pochádza zo stolárskej rodiny. Dedo aj otec boli za stolárov vyučení a ako prví v Michalovciach mali v dielni stroje. Rozvoj rodinného podnikania po druhej svetovej vojne bol však zastavený príchodom nových politicko-hospodárskych pomerov v štáte. Otec síce mohol v dielni pracovať aj naďalej, ale už len v pozícii radového zamestnanca výrobného družstva, ktoré bolo v dielni Rutzkých inštalované. Tradovanie remesla tak v rodine stratilo na sile, a aj preto sa mladý Štefan na prahu dospelosti rozhodol pre štúdium architektúry.

K slame a tradičnej ľudovej umeleckej výrobe ho po rokoch architektonickej praxe priviedli okolnosti po roku 1989. Manželka prišla o miesto v zrušenom výskumnom ústave, a tak prišla rodine vhod osobná známosť s výtvarníčkou ÚĽUV-u Jankou Menkynovou. Vďaka nej našla v ÚĽUV-e uplatnenie sprvoti manželka Agneša pri výrobe krojovaných bábik a postupne sa popri nej pustil do výroby pozdravov a časom aj obrázkov a ozdôb zo žehlenej slamy aj Štefan Rutzký. Vďaka skúsenosti architekta nebola výtvarná stránka diel preňho problémom a časom sa púšťal do čoraz ťažších a zložitejších námetov, zdokonaľujúc aj technológie výroby. Jeho diela sú charakteristické použitím nefarbenej slamy žlto-hnedých tónov. Tónovanie vytvára žehlením, záleží na kvalite slamy – ak je bez kazov, ponecháva jej prirodzenú žltkastú farbu, ak však má napríklad plesne, horúcejšou žehličkou ju vyžehlí na tmavší odtieň. Ak potrebuje zvýrazniť detail či vytvoriť špecifickú atmosféru, siaha aj po farebných papieroch či látkach. Typická je žltá papierová svätožiara v jeho cykle krížovej cesty alebo podkladová modrotlačová látka s drobnými bielymi bodkami, ktorá navodzuje zasneženú zimnú náladu.

„Na počiatku je zrnko raže, ktoré treba zasadiť,“ vraví s obľubou každému záujemcovi. „Spracovať materiál do podoby, aby ho bolo možné použiť na tvorbu, je zdĺhavý proces, ktorý väčšinu ľudí odradí. Ak to však človek vydrží, odmena v podobe práce na obrázku je nádherná.“

Spracovanie slamy je mokrý proces, aby sa tento krehký materiál nespálil či nepolámal. Štefan Rutzký po rozžehlení lepí pásiky slamy na desiatové papiere formátu A4, ktoré následne ukladá na viacero dní do lisu medzi dosky z húževnatého polystyrénu (HPS), vďaka čomu sa slama vyrovná. Po krátkom preschnutí mimo lisu proces lisovania znovu opakuje v rovnakom časovom intervale. Z podlepenej slamy strihá geometrické tvary, z ktorých vo finále skladá obrázky. Tvary si predkresľuje za pomoci šablón zrkadlovým obrazom na papierovú stranu a následne ich vyrezáva knajpom, kožiarskym nožom, ktorý si sám špeciálne upravuje i brúsi. Na rôzne fázy práce (od maličkých výrezov po dlhé rezy) má iný nôž. Rez musí byť vedený istou rukou, lebo ťah dva razy po tej istej línii je na vyrezanom tvare viditeľný. Aby nezatupil nože, reže na HPS doskách. Jeho manželka, ktorá sa dnes taktiež venuje tomuto druhu výroby, používa v tejto fáze prípravy nožnice, čo podmieňuje aj rozdiely v štýle práce manželov. Keď je materiál spracovaný, prichádza fáza, ktorú má Štefan Rutzký najradšej – tvorba výtvarného návrhu a jeho zjednodušenie do takej miery, aby bol realizovateľný a pritom čitateľný. Výsledný výraz treba totiž podriadiť možnostiam žehlenej slamy.

Počas rokov sa mu osvedčili jednak architektonické námety (východoslovenské drevené kostolíky, bratislavské dominanty, ľudové stavby), jednak žánrové obrázky z tradičného vidieckeho prostredia, ale aj s tematikou Vianoc a Veľkej noci, v posledných rokoch k nim pribudli pôsobivé výjavy z krížovej cesty.

V roku 2019 bol za svoju prácu ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.

Viac o výrobcovi nájdete v článku Slamené fantázie (RUD 3/2020)