Tkanie ho sprevádza od detstva. Keď mal rok, zomrel mu otec a matka ostala sama s ôsmimi deťmi. Aby zabezpečila pre rodinu doplnkový príjem, každý rok po Vianociach vytiahla krosná a až do Veľkej noci tkala koberce na predaj. Vzory používala rôzne – Tatry, hrable, motýle, na pásiky či kapustné hlavy. Už vtedy, pri podávaní klbiek, sa malému Metodovi zapisovali do duše nezmazateľné obrazy nádherne natiahnutých farebných nití a pravidelného zvuku krosien.

V siedmej triede základnej školy si ušil prvé nohavice. So strihom mu pomohla kamarátka, ktorá sa učila za krajčírku. Úspech ho povzbudil a následne začal šiť oblečenie pre celú rodinu i na objednávku. Po ženbe si kúpil šijací stroj a výrobu ešte zintenzívnil. Šil detské veci, nohavice, košele, blúzky, vetrovky, ba dokonca aj svadobné šaty. Svojim deťom ušil kroje a neskôr krojmi zaodel aj členov folklórnej skupiny Lúčan, v ktorej účinkoval.

Popri šití sa od roku 1985 venoval vyšívaniu podľa predlôh zo slovenských časopisov, v ktorých mu neskôr uverejnili aj jeho vlastné vzory. Vyšíval najmä obrusy a navzájom kombinoval vyšívacie techniky richelieu a kalocsai. Aktívne vyrába od roku 2000. Roku 2004 stratil zamestnanie na železnici, a vtedy sa aj rozhodol, že vyskúša živiť sa vlastnými rukami. Rozložil krosná, ktoré mal po mame, a začal tkať. Dostal sa do toho za chvíľku a potom to už podľa jeho vlastných slov išlo samo. Ako prvú si osvojil plátnovú väzbu a tkanie kobercov, ako bolo zvykom na Lúčkach. Na festivale vo Východnej ho však zaujali ažúrové vzory majsterky ľudovej umeleckej výroby Márie Tomisovej.

Jeho výrobky čoskoro zaujali etnologičku Ivetu Zuskinovú z Liptovského múzea v Ružomberku, ktorá mu odporučila kontaktovať výtvarníčku Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) Janku Menkynovú. Roku 2005 mu výtvarná komisia ÚĽUV-u schválila kolekciu ažúrových prikrývok, čím sa odštartovala jeho spolupráca s ÚĽUV-om, ďalej rozvíjaná v tvorivom dialógu s inou výtvarníčkou ÚĽUV-u Evou Bachratou.
Okrem ažúrového tkania časom zahrnul do svojho repertoára aj ďalšie tkáčske väzby – ripsovú a keprovú, čím sa zaradil medzi univerzálnych tkáčov. V dôsledku toho musel roku 2012 presedlať zo starých krosien s dvoma niteľnicami na krosná so štyrmi niteľnicami.

Za roky, ktoré sa tkaniu venuje, si ľudia na jarmokoch a remeselných podujatiach zvykli, že za krosnami sedí chlap. Napokon, v tradičnej kultúre sa remeselnému tkáčstvu venovali predovšetkým muži, ženy sa tejto práci venovali zväčša v rámci domáckej výroby. Práve ženy však tkanie prenášali v rámci jeho rodiny. Jeho mama sa naučila tkať od svojej mamy a k tkaniu vedie dnes on sám aj dve dcéry.
Na výrobu používa bavlnu a ľan, ktorý si dokonca aj pestuje na malej ploche v záhradke, aby mal počas roka materiál na predvádzanie postupu jeho spracovania v rámci vystúpení lúčanskej folklórnej skupiny.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.

Za svoje aktivity v oblasti tkáčstva bol roku 2015 ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.