Medzi prvými ženami z Malej Čausy sa priučila batikovaniu kraslíc od Márie Ďurdinovej, ktorá sem túto techniku doniesla z východného Slovenska, Gabriela Dobrotková, mama Margity Šimkovej. Dodnes si Margita Šimková pamätá na krásu hotových kraslíc svojej mamy, veľmi šikovnej výrobkyne, hoci dodnes v nej prevláda aj spomienka na ich náročné farbenie vo výluhu z krepových papierov, do ktorého bola ako školáčka mamou tlačená. A na to, ako sa potom medzi spolužiakmi hanbila za to, že každý prst má inej farby… Aj preto vtedy neprechovávala ku krasliciam najpozitívnejší vzťah a nemyslela si, že ich raz bude sama zhotovovať.
Dobrotkovci boli železničiarska rodina. Otec pôsobil ako hlavný pokladník v Handlovej, mama označovala vagóny prichádzajúce z baní – v časoch, keď sa v Handlovej ťažilo uhlie, to bola stanica s nepretržitou prevádzkou. Aj mladej Margite učarovala železnica, predovšetkým výpravkyňa v neďalekom Chrenovci, ako dvíhala terčík a zdravila vlaky. No keď po štúdiu nastúpila na vysnívané miesto, zistila, že to nebude až také jednoduché, ako sa jej v detstve zdalo… Nočné zmeny, pobyt v chlade, popritom starostlivosť o domácnosť, nedostatok spánku, to všetko sa podpísalo na jej zdravotnom stave, až napokon koncom 70. rokov musela prácu na železnici zanechať.
A tak v preklenovacom období, keď jej zamestnávateľ poskytol ročné neplatené voľno, skúsila, aby zabezpečila peniaze do rodinného rozpočtu, zdobenie kraslíc, o ktorých vďaka mame vedela, že ich tvorbou sa možno uživiť.  Aktívna začala byť od roku 1977.Práca sa jej páčila a páčila sa aj v ÚĽUV-e, kde jej po predložení vzorovej kolekcie ponúkli úväzok na plnú dohodu, čo v tých časoch znamenalo pravidelný mesačný objem výroby i príjem. Spočiatku tvorila batikované kraslice, neskôr i reliéfne voskované a oblepované slamou, podľa požiadaviek ÚĽUV-u. Po roku 2000 zaradila do svojho sortimentu aj techniku perforovania, taktiež po intervencii výtvarníčok ÚĽUV-u, ale to už boli časy, keď možnosti odbytu neboli také ako pred rokom 1989. Jej rukopis sa vyznačuje tvorivosťou a precíznou, čisto zvládnutou technikou. Vždy patrila medzi spoľahlivé spolupracovníčky, najmä v náročných obdobiach zvýšených požiadaviek na export. Dnes tvorí predovšetkým v zimnom období, v lete sa venuje inej záľube – záhradke. Používa výduvky sliepok z vlastného chovu, z ktorých si cení predovšetkým plemeno vlaška s krásnymi bielymi vajíčkami.
Roku 2004 bola za svoju tvorbu ocenená spoločne s ďalšími čausianskymi krasličiarkami titulom majsterky ľudovej umeleckej výroby.