Narodil sa roku 1911 ako syn stolára a vnuk baču, azda tam sa zrodil jeho príklon k valaškám. Stolársku tovarišskú skúšku absolvoval roku 1931 v dielni Aladára Martinoviča v Banskej Bystrici. Po vyučení absolvoval trojmesačný rezbársko-sochársky kurz vo Zveľaďovacom ústave v Turčianskom Sv. Martine, no po návrate z prezenčnej vojenskej služby pracoval zväčša na píle. Roku 1946 sa prihlásil za člena Ústredia ľudovej a umeleckej výroby (ÚĽUV), miesto získal v rezbárskom družstve Javorina. Zo začiatku mal dielňu v kuchyni, po smrti otca si ju spravil predelením väčšej izby. Venoval sa výrobe tradičných pastierskych výrobkov, predovšetkým však valašiek, ktoré boli v tých časoch v našich končinách ešte stále neodmysliteľnou súčasťou tradičného života. Neustále zdokonaľoval výrobné postupy, vymýšľal nielen nové ozdobné motívy, ale aj techniky, ku ktorým si sám vyrábal alebo zháňal náradie. V 50. rokoch začal aj s výrobou fujár a píšťaliek zdobených vypaľovaním.
Doma nemal nikdy núdzu o návštevníkov, či už z radov bačov z okolitých salašov, ktorým zdobil opasky, vyrábal valašky, črpáky aj fujary, alebo z radov osobností spoločenského života – častým hosťom v jeho dome bol veľký milovník a zberateľ ľudového umenia herec Karol L. Zachar alebo etnograf Andrej Polonec. Možno aj preto, že rozmanitosťou a precíznosťou vzorov na svojich valaškách, ako aj rozsahom výroby prevýšil väčšinu valaškárov.
Pre valachov v okolí Banskej Bystrice boli typické poriská vybíjané mosadznými a medenými kovovými plieškami. Aj Ján Snopko sa vo svojej práci inšpiroval valaškármi z tohto regiónu – bohatosť vzorov odpozoroval od otca a syna Pavla a Jána Podolcovcov z Radvane, technickú zručnosť a precíznosť zas od Jána Chabana z Priechoda. A tak popri odbornom vedení pracovníkov ÚĽUV-u ostal verný svojej vlastnej invencii, ktorá vychádzala z hlbokých regionálnych koreňov. Tradičné vzory umelecky dotváral, na zdobenie sekier i porísk používal rôzne nástroje (popri nožoch a dlátach aj brúsky, hobľovačku, množstvo zápustiek na prácu s drevom i na modelovanie reliéfov do kovu, mechanizmy na ohýbanie plieškov). Sekerky si dával vykuť a odliať podľa drevených modelov, ktoré si vytvaroval sám podľa tradičných vzorov. Vyzdoboval ich gravírovaním výjavov z pastierskeho a jánošíkovského prostredia.
Od roku 1964 spolupracoval s ÚĽUV-om ako samostatný výrobca a patril k najproduktívnejším výrobcom valašiek. Roku 1980 získal osvedčenie o kvalifikácii majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví vybíjania kovom. Zomrel roku 1988.
(Zdroj: Kubišová, Ľ.: 100 rokov od narodenia Jána Snopka – valaškára. In: Malachovské noviny. 5, 2011, č. 1, s. 10 – 11.)