Jeho otec bol zo starej generácie majstrov samoukov, ktorí čo chytili do ruky, to spravili – či už rebrík, metlu, alebo košík. A k záveru života, keď už toľko nevládal, vyrábal slamené ošítky. Rastislav Šovčík však už vtedy nebýval s ním v jednej domácnosti, a tak nemal možnosť pozerať sa mu dôkladnejšie na prsty. A keď ho neskôr pletenie slamených ošítok oslovilo, otec bol už po smrti – učiť sa nuansy teda musel na vlastných chybách.
Na zhotovovanie ošítok používa ražnú slamu, ktorú považuje za najmäkšiu, najtvárnejšiu, a na jej opletanie lubky z vŕbových prútov. Slamu si v posledných rokoch pestuje sám na ploche približne päťdesiat metrov štvorcových. Osivo si zohnal vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Turčianskych Tepliciach a darí sa mu dopestovať peknú, vysokú raž. K pestovaniu ho donútili okolnosti, keďže u veľkopestovateľov obilia mal z roka na rok väčšie problémy zohnať klasickú ražnú slamu – ak niekto vôbec pestoval raž, tak len tritikale, hybrid pšenice a raže. Vŕbové prúty, ktoré štiepa ručne, používa divo rastúce a len čerstvé, teda v zime, keď nemajú miazgu.
Ošítky robí zo suchej slamy. Hoci sa pri tom viac narobí ako pri práci s vlhčenou slamou, výsledný produkt si lepšie drží tvar. A práve tvrdosť ošítky je preňho meradlom kvality práce.
Nevyrába vo veľkom, zväčša len pre známych, rád však prezentuje spôsob výroby na letných regionálnych remeselných podujatiach. Počas nich spracúva aj slamu, a pripravuje si tak materiál na neskoršie pletenie, s ktorým každoročne začína v neskorú jeseň a končí zjari.