Výrobca sa venuje výrobe z dreva od roku 1980. Blízky vzťah k tomuto materiálu a jeho spracovaniu začal prejavovať až na prahu štyridsiatky – v polovici 70. rokov, keď v tvorbe našiel útočisko pred krušnými časmi na Technickej univerzite v Košiciach. Sprvoti v dreve zhmotňoval svoje zaľúbenie v gotike, pretvárajúc doň inšpiráciu starými kamennými gotickými oknami z chrámov v Levoči, Prahe či Českých Budějoviciach. Lákalo ho však aj ľudové poňatie drevorezby. Páčili sa mu najmä formy na oštiepky či na maslo a v Košiciach pri návštevách akademického sochára Vojtecha Löfflera spoznal v jeho bohatých zbierkach tradičného umenia prekrásne formy na medovníky.

V drevorezbe je samouk. Ako intelektuál mal veľa napozeraného z kníh, múzeí i predajní ÚĽUV-u, ktoré pravidelne navštevoval a stále navštevuje spolu so svojou manželkou, takisto obdivovateľkou ľudového umenia. Po istom období snaženia skúsil predložiť svoje diela na posúdenie výtvarníkom ÚĽUV-u. Ako sám vraví, jeho výrobky sa im sprvoti nie veľmi páčili, ale neustal a nakoniec mu v roku 1979 výtvarná komisia schválila prvé výrobky. Spolupráca kontinuálne pretrvala až do roku 2020.

Výtvarníci ÚĽUV-u, predovšetkým Janka Menkynová, mu posielali fotografie výrobkov, ktoré by mohol vyrábať, a bolo na ňom, do ktorých sa pustí. Po vstupe do rodiny ÚĽUV-u sa mu otvorili aj možnosti komunikácie s inými výrobcami. Napr. ku kyjatickým hračkám sa dostal cez majstra ľudovej umeleckej výroby Rudolfa Stehlíka z Veľkých Teriakoviec. Získal od neho prototypy výrobkov, vzory, tipy na nástroje. Prvé nástroje a technické pomôcky, či už ručné, alebo strojové, si dodnes mimoriadne cení. Keď začal svoje výrobky – robené v prvom rade pre vlastné potešenie – predávať, získaval prostriedky aj na nákup nástrojov (dlátok, sústruhu, frézy, dekupírovacej píly a i.). Pracuje výlučne so suchým drevom, ktoré má odložené aj viac než desať rokov. Rád pracuje s lipou, ale obľubuje aj rezbu do duba, ktorý vyniká farbou dreva. Nábytok zas robil z červeného smreka.

Karol Strnište charakterizuje sám seba skôr ako remeselníka než umelca. Nepovažuje sa za výnimočného rezbára – zvládne reliéfy, do sôch však už nejde. Oslovujú ho stolárske práce. Komodou, policami, písacím stolom či celou vyrezávanou stenou v spáni v duchu výzdoby konšelských lavíc z kostola v Levoči si napr. zariadil chatu v Smižianskej Maši na okraji malebného Slovenského raja, kde žije a tvorí dodnes.

Pri aktuálnej tvorbe sa v čase internetu rád inšpiruje aj obrázkami z Pinterestu. Takto sa dostal k ďalšiemu materiálu, ktorý ho oslovil – ku kosti. Z nej vyrába trojrozmerné zvieratká, kombinujúc belosť tohto materiálu s tmavosťou dreva. Tvorba aj v pokročilom veku prináša pokoj jeho duši. Nikdy nechcel byť za každú cenu najlepším – robí preto, lebo ho to napĺňa.

Zdroj: Mikolaj, T., Poďakovanie výrobcovi Karolovi Strnišťovi, 2021

V roku 2023 svoje výrobky prezentoval na kolektívnej putovnej výstave Kyjatické inšpirácie v Dizajn štúdiu ÚĽUV-u v Bratislave, v Regionálnom centre remesiel v Košiciach a v múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.