Vyrastal v robotníckej rodine na Pstruši vo Vígľaši. Jeho otec bol vyučený kolár a stolár, kontakt s drevom mal preto odmalička. Miloval tiež ľudovú hudbu a piesne – keď ich hrali v rozhlase, ako chlapec na ne tancoval s valaškou na dvore. V ľudovej škole umenia hral na gitare a na klávesoch, hrával aj v školskej kapele, neskôr nemal problém ani s klarinetom či so saxofónom a potom, ako sa pustil do výroby fujár a píšťal, ani s nimi. K ich výrobe sa dostal roku 1984 cez brata svojej mamy majstra Petra Pacigu, ktorý hľadal svojho nástupcu. Pretože hoci mal syna, toho viac bavili motory, a tak oslovil svojich synovcov, či by sa išli priučiť. Jozef Svoreň bol ako vyučený zvárač zamestnaný po celý svoj produktívny život v Podpolianskych strojárňach v Detve a mal už skúsenosti s príležitostnou výrobou vyrezávaných palíc, valašiek či opaskov. Vzťah k tradičnému umeniu uňho teda bol, preto pristal – a odvtedy ho výroba hudobných nástrojov neopustila.
Keď prišiel k Pacigovi do dielne prvý raz, akurát robil píšťalku, a hneď aj dostal drevo, nech ju vraj vyskúša urobiť. Neskôr, keď mu už šli píšťalky, sa takto dostal aj k výrobe svojej prvej fujary. Odloženú ju má dodnes, a hrá krásne. Len ho pri nej ujčok vyhrešil za spôsob, akým na ňu prekreslil ornament, keď bol každý rovnaký. A hneď mu aj prízvukoval, aby ornamenty nikdy nekopíroval. Vraj voľnou rukou treba kresliť, nie hrať sa so šablónami. Dnes má Ján Svoreň písanku s Pacigovými vzormi aj s vlastnými, za tie roky ich však už ovláda spamäti. Po inšpiráciu na ne nazrie jedine vtedy, keď sa mu zdá, že istý vzor opakuje už dlho.
V začiatkoch sa mu robilo dobre. Keď mal problémy, zašiel za ujčokom a poradil sa. Tu sa sformovali jeho výrobné základy. Keď však roku 1985 Peter Paciga zomrel, musel na niektoré ďalšie nuansy krvopotne poprichádzať sám. Alebo v diskusiách s ďalšími výrobcami, ktorých cez Petra Pacigu poznal mnoho.
Po desaťročiach praxe je dnes pre Jána Svoreňa na prvom mieste zvuk nástroja. Ako vraví, keď človek zoberie z hory drevo na hudobný nástroj, je povinný vrátiť mu dušu cez krásny zvuk, aby mohol strom znovu ožiť. Neznamená to však, že by rezignoval na výzdobu nástrojov. Naopak, zachováva tradičné podpolianske zdobenie vyrezávaným ornamentom, následne vypaľovaným kyselinou dusičnou, nazývanou v regióne aj šalvajster. Pri jej nanášaní na drevo sa mu rokmi najviac osvedčil bambus, na vyrezávanie drážok používa vybrúsené rydlo do gumy profilu V. Popritom v poslednom čase skúša aj výzdobu vybíjaním dreva kovovými plieškami.
Jeho hlavným sortimentom sú fujary a šesťdierkové píšťaly, ale ak je dopyt, vyrobí aj koncovku (ktoré sa na Podpoľaní nerobievali), dvojačku či palicu, ktorá má tri možnosti využitia (ako palica, fujarka a po zakrytí dierok aj ako koncovka).
Základom kvalitnej práce sú preňho vynikajúco pripravené výrobné nástroje. Väčšinu si porobil sám – cifralky zhotovené z kovových trubiek, nožíky a rydlá, kupoval len vrtáky. Nástroje si prebrusuje sám jemným šmirgľom a pastou na leštenie mosadze. Ostrosť je preňho základom – ako vraví, zarezať treba raz a presne.
O tajomstvá výroby sa rád delí s ľuďmi, ktorí prejavia záujem. Výroba hudobných nástrojov preňho nie je prostriedkom na zbohatnutie, skôr pasiou – a navyše ani on nemusel za získanie vedomostí platiť, tak načo si ich nechávať pre seba? V súčasnosti má dvoch učňov z garáží na detvianskom sídlisku, ktoré susedia s jeho dielňou, a učiť sa k nemu chodieva aj jeho bratranec, synovec Petra Pacigu. Ak by vytrval, bol by Jozef Svoreň rád – znalosť by ostala u Pacigov a on by mohol s pokojným svedomím, že má pokračovateľa, zavesiť výrobu na klinec.
Roku 2017 bol za svoje majstrovstvo ocenený titulom majster ľudovej umeleckej výroby.