K ručným prácam inklinovala odmalička, a hoci rodná Praha jej neponúkala tradičné remeslá v živej forme, cestu k nim si predsa len našla. Konkrétne prostredníctvom výročných trhov, ktoré sa za jej mladosti v centre Prahy konali často. Tu sa stretla s kraslicami, ktoré v čase pred Veľkou nocou ponúkali na predaj krojované „malérečky“ z Moravy i zo Slovenska. Ako sama vraví, bola to láska na prvý pohľad – zamilovala si predovšetkým vyškrabávané a slamou zdobené kraslice.
Po vysokoškolskom štúdiu v Žiline sa usadila na Slovensku. Láska ku krasliciam ju popri zamestnaní sprevádzala aj naďalej, až sa odhodlala prejsť od obdivu k aktívnej tvorbe. Rada navštevovala výstavy kraslíc na Slovensku i v Čechách, kde sa v debatách s majsterkami dozvedala o nuansách zdobenia vyškrabávaním i oblepovaním slamou. A hoci majsterky neboli vždy ochotné prezradiť všetko, po rokoch sa predsa len prepracovala do štádia, keď začala byť so svojimi výtvormi spokojná a výrobu zintenzívnila.
V rámci rozširovania znalostí techník zdobenia absolvovala v ÚĽUV-e kurz zdobenia kraslíc s majsterkou Oľgou Obertovou. Od nej sa dozvedela o farbení vajíčok anilínovými farbami, keď dovtedy používala tuš a akrylové farby, ktoré však nezafarbili vajce v rovnomernej kvalite. Z farieb, ktoré sú pri tvorbe vyškrabávaných i slamou oblepovaných kraslíc na vajce nanášané, obľubuje tmavé tóny – čiernu, tmavomodrú i hnedú, v ktorých vynikne bledosť slamy i vyškrabávaných vzorov. Slamu nefarbí, má rada jej prírodné tóny, ktoré sú rozdielne či už druhovo (ovos, jačmeň), alebo stupňom dozretia.
Slamu spracúva tak, aby bola mäkká, vláčna a dobre sa uchytávala na vajíčko. Používa starobylý postup, ktorý sa napr. na Hanej dedil z generácie na generáciu. Slamu namočí do vody, rozreže na polovicu a následne z vnútornej strany nožnicami odstráni dužinu. Tento proces sa nazýva aj žehlením, hoci nejde o klasické žehlenie žehličkou (ktoré sa používa napr. pri úprave slamy na obrázky). Pod žehličkou totiž slama stvrdne a vyrovná sa, čo nie je cieľom pri oblepovaní vajíčok.
Pri vzorovaní vyškrabávaných i slamou oblepovaných kraslíc sa inšpiruje jednak vzormi starých výrobkýň kraslíc, jednak literatúrou a v neposlednom rade aj vzormi z iných oblastí tradičnej kultúry, predovšetkým výšivkárstva. Naproti tradičným postupom, keď boli obrazce na krasliciach oblepovaných slamou vyskladávané z ostrejších geometrických foriem, najmä kosoštvorcov, vniesla do svojej tvorby aj oblejšie tvary. Získava ich s pomocou razníc na kožu, tvarovo predovšetkým v podobe polmesiačikov, koliesok a slzičiek. Vo finále z nich rada vytvára predovšetkým srdiečka a kvietky, ktoré vychádzajú zo vzorov ukotvených v tradičnom odeve. Vzor má premyslený zväčša už predtým, než chytí vajíčko do ruky, často aj naskicovaný na papieri. Práca na kraslici je však tvorivá, a tak výsledok v detailoch často prispôsobuje konkrétnemu vajíčku.
Okrem morčacieho vyskúšala Ivana Veneniová azda všetky druhy vajec dostupné na našom trhu od prepeličích a holubacích až po pštrosie. Kraslice z nich vytvárané sú jej koníčkom po celý život. Pracuje na nich celoročne, no nevyrába na kvantitu, skôr každý deň po troške.
Chuť do tvorby jej dáva samotná krása kraslíc a pocit, že sa môže stále zlepšovať. Podnety získava predovšetkým na spoločných výstavách výrobkýň. A naplnením a zároveň najväčšou odmenou pre ňu je, keď spod jej rúk vyjde kraslica, ktorá sa ľuďom páči.