Vynikajúcim košikárom bol už jeho otec, zamestnaný v košikárskom výrobnom družstve v Novom Meste nad Váhom. A hoci prúty mohol popri ňom vidieť doma denne, neoslovovali ho, tiahlo ho skôr k technickým disciplínam. O pletení začal uvažovať až na rozhraní roku 2000, keď si chcel prilepšiť k platu rušňovodiča, ako aj využiť voľný čas, ktorý mu toto zamestnanie poskytovalo.

V tom čase bol už otec vo vážnom zdravotnom stave, a tak odborné vedomosti na rozbeh musel hľadať inde. Starší košikári v okolí neboli veľmi ochotní podeliť sa o ne, oporu nakoniec našiel u svojho ujca, ktorý sa naučil pliesť košíky práve od jeho otca. Kdesi v hĺbke mal však vpísané porozumenie košikárstvu aj on sám – keď si pred seba postavil akýkoľvek košík, videl v ňom spôsob jeho zhotovenia. V krátkom čase nadobudol vynikajúcu zručnosť a začal premýšľať aj nad odbytom, ako by sa svojou produkciou mohol odlíšiť od iných košikárov. Košíkov bolo v tých časoch na trhu veľa, atak siahol po nedostatkovejšom sortimente, ktorý zhotovoval svojho času ešte jeho otec – prútenom nábytku. On osobne sa vo svojom sortimente zameral predovšetkým na kreslá. Spočiatku klasické hranaté so stojacimi nohami, neskôr si vyvinul vlastný vzor so zaoblenými nohami, ktorý mal u zákazníkov dlhodobo veľký úspech.

Ako sám vraví, dobrou školou preňho bol aj materiál, ktorý mal v začiatkoch k dispozícii. Pri Váhu a v starom zanedbanom prútniku si zberal vŕbu viminálku, ktorá však nemá najlepšie vlastnosti. A tak po nadobudnutí zručností a získaní kvalitnejšej odrody vŕb (amerikana, uralka) sa preňho pletenie stalo ešte väčším potešením. Dokonca do tej miery, že roku 2005 sa rozhodol zanechať povolanie rušňovodiča, ktoré vykonával od roku 1977, a venovať sa výhradne košikárstvu. Remeslo spoločne s manželkou spojili s prevádzkovaním obchodu vo svojom dome v Novom Meste nad Váhom, kde popri vlastných výrobkoch predávajú aj ručne zhotovované diela iných slovenských autorov.

Vývoj jeho ďalšej tvorby ovplyvnil fakt zvyšujúceho sa dovozu prútených nábytkárskych i košikárskych výrobkov z Poľska a ázijských krajín na slovenský trh. Cenovo im konkurovať nemohol, a tak si spoločne s manželkou, ktorá v ich výrobnom tandeme radí s výtvarnou podobou výrobkov, vymyslel ďalší výrobný program. V ňom sa vrátil ku košíkom, ale nie tradičným. Jeho povaha i obchodný duch ho núti vymýšľať nové tvary v intenciách toho, aby nemusel na trhu cenami súperiť s dovozcami. Jeho sortimentu dominujú nákupné koše a dámske kabelky, na zákazku však vie zhotoviť ľubovoľný tvar i rozmer koša s rôznorodými spôsobmi vypletania. Nové tvary košov vyvíjajú s manželkou pravidelne každý rok, aby zákazníkom prinášali vždy aj niečo nové.

Materiál si pestoval spočiatku vlastný. Vzhľadom na množstvo práce, ktorá je s touto činnosťou spojená, však časom prešiel výlučne na pletenie a materiál nakupuje od pestovateľov. Verný je pri ňom spomínaným dvom odrodám vŕby – amerikane pri robustnejších výpletoch a uralke pri jemnejších. Robí v prevažnej miere z lúpaného vareného prútia, nelúpané používa výnimočne, zväčša na želanie zákazníka. Po vypletení necháva výrobok buď v prírodnom variante, alebo ho natiera olejovou farbou, ktorú následne prebrusuje, čo dodáva košom zaujímavú patinu.

Pracuje systematicky každý deň v dielni vlastného domu a ako vraví – pokiaľ sa mu napletené košíky doma nehromadia, vie, že z remesla prežije. A hoci košikárstvo je vraj boľavé remeslo, miluje na ňom pocit slobody, ktorý vyplýva z práce na seba samého i sebe samom. S ÚĽUV-om spolupracuje aj ako lektor Školy remesiel ÚĽUV-u.

 Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.

V roku 2019 bol za svoju prácu ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.

Viac info o výrobcovi nájdete v článku Pavol Vrtich – Vždy s vlastnou hlavou v RUD 3/2020.