Otec Františka Špičku bol stavbár s výtvarným nadaním, maľoval zátišia a v rybárskom zväze ilustroval kroniku. Poznal však len poctivú robotu, a tak nesúhlasil, aby sa jeho syn venoval umeniu, po ktorého štúdiu túžil. A tak sa mladý František po ukončení gymnázia zamestnal v depozitári Archeologického ústavu SAV, kde zakresľoval nájdené artefakty. Neskôr, keď sa pustil do štúdia dejín umenia,...
Otec Františka Špičku bol stavbár s výtvarným nadaním, maľoval zátišia a v rybárskom zväze ilustroval kroniku. Poznal však len poctivú robotu, a tak nesúhlasil, aby sa jeho syn venoval umeniu, po ktorého štúdiu túžil. A tak sa mladý František po ukončení gymnázia zamestnal v depozitári Archeologického ústavu SAV, kde zakresľoval nájdené artefakty.
Neskôr, keď sa pustil do štúdia dejín umenia, ktoré neukončil, ho priateľ nahovoril na reštaurátorstvo, ktoré ho zaviedlo aj do Novej Bane. Tu sa osudovo stretol s hrnčiarskym majstrom Jánom Schnierom, cez ktorého zahorel toľkou láskou k hrnčine, že sa do Novej Bane aj odsťahoval a denne trávil u starého hrnčiara prácou na keramike aj 14 hodín. V tom čase Ján Schnier už nebol aktívny, ale točiť stále vedel a jeho rady ohľadom hliny a remesla boli na nezaplatenie. František Špička si uňho prešiel školou remesla i života, ako niekdajší tovariši, ktorí sa učili u majstra. Spoznal, ako sa pripravuje hlina, engoby, ako sa točí, zdobí, modeluje, naučil sa všetko, čo dobrý keramikár potrebuje.
Len rok potom, ako začal u Jána Schniera, už dodával výrobky do ÚĽUV-u a po tri a pol roku sa keramikou začal živiť (1976). Prvú dielňu si zriadil v domčeku v Novej Bani, v ktorom býval. Neskôr mal dielňu spoločne s ďalším keramikom v bývalej kováčskej vyhni v Kozárovciach a nakoniec si zariadil dielňu na chalupe na novobanských lazoch, ktorú si s rodinou kúpili. Od ÚĽUV-u získal staršiu šamotovú pec, vypaľovanie v nej však nebolo najideálnejšie, a tak ju časom nahradil elektrickou.
Od začiatku sa venoval výrobe tradičných výrobkov – mliečnikov, hrncov, hrnčekov, tanierov, mís, prasiatok-pokladničiek – z oblasti Novej Bane, Brehov a Pukanca. Tieto staré strediská hrnčiarskej výroby sa v minulosti navzájom ovplyvňovali, napríklad novobanskí hrnčiari chodievali za tovarišov do Pukanca, preto mali technologicky k sebe blízko. Novobanské vzory čerpal František Špička od majstra Schniera a prvé návrhy mu spravila aj výtvarníčka ÚĽUV-u Eva Kramplová alebo ich vyvzorovali spoločne. Na podnet ďalšej výtvarníčky ÚĽUV-u Janky Menkynovej si vyskúšal aj vzory z Haliča a Gemera, ale zdobenie tzv. kukučkou, charakteristickou pre tento druh keramiky, jeho štýlu práce nesedelo. Verný ostal novobanskej maľovke, ktorú už mal v ruke. Neskôr objavil ešte belujskú hrnčinu, časovo veľmi náročnú, no mimoriadne zaujímavú. Jej farebnosť sa podobá novobanskej, vzory sú však aj vzhľadom na techniku zhotovenia úplne iné.
Osobitnou kapitolou hrnčiarskeho príbehu Františka Špičku je hlina. Novobanskej krásnej červenej farby sa držal od počiatku aj napriek veľkému odpadu, ktorý z nej bol. Isté obdobie sa predajom hliny dokonca aj živil – nakopal, doviezol, prehadzoval, močil, mlel nahrubo i najemno. Spolu so synmi pripravil tony hliny. Dnes už hlinu nevyrába, zabezpečuje si ju z Myjavy. Je jemnejšia než novobanská, nemá také zmrštenie a dajú sa z nej vytočiť väčšie výrobky. Len bielu hlinku, základ na farebné hlinky, si kope na kopci v Novej Bani, pridávajúc do nej kysličníky kovov na zafarbenie.
Keďže sám sa ku keramike dostal vďaka ochote skúseného hrnčiara, požičané vracia späť. V Banskej Bystrici pomáhal zriadiť hrnčiarsku dielňu Regionálneho centra remesiel ÚĽUV, kde viedol aj kurzy. V spolupráci s obecným úradom v Hybe zas založil v obci dielňu a podujal sa na obnovu tradičnej hybskej hrnčiarskej výroby. V súčasnosti v nej vedie kurzy pre záujemcov o miestnu hrnčinu. Hrnčiarske remeslo však predvádzal a kurzy viedol aj na iných miestach a záujemcovia sa môžu priučiť aj v jeho keramickej dielni. Zúčastnil sa spoločnej výstavy keramikárov v ÚĽUV-e i vo Frankfurte a roku 2010 reprezentoval Slovensko na Bienále keramiky v Prévelles vo Francúzsku.
V tom istom roku mu bol za jeho aktívny prístup k tradičnej hrnčine, ktorá sa mu stala jeho celoživotnou náplňou, udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Čechmánková, N.: František Špička – pán hliny. In: Remeslo, umenie, dizajn. 12, 2011, č. 4, str. 12 – 15.)