Adriena Pekárová
Ústredie ľudovej umeleckej výroby doteraz prezentovalo svoju činnosť predovšetkým vlastnou sieťou predajní, ktoré za dlhé roky svojej existencie získali charakteristickú podobu. Aktivity ÚĽUV-u od roku 1999 však naznačujú, že táto inštitúcia s pozoruhodnou históriou chce pokročiť vo svojom vývoji a reaguje na podnety súčasnosti. Po zriadení Dvora remesiel roku 1999, ktorým sa ÚĽUV otvoril verejnosti a ponúkol živé poznávanie ľudového remesla, pribudlo na jeseň 2000 ďalšie špecializované zariadenie – predajná a výstavná galéria Dizajn štúdio ÚĽUV. Názov galérie hovorí o jej poslaní: ponúknuť priestor pre práce dizajnérov, v ktorých sa odráža inšpirácia domácimi remeselnými tradíciami. Jej pôsobenie by však mohlo ukázať cestu, ako sa môžu overené hodnoty ľudovej kultúry stať súčasťou dnešného života.
Dizajn štúdio bolo zriadené v priestoroch bývalej predajne ÚĽUV-u na Dobrovičovej ul. v Bratislave blízko Šafárikovho námestia. Ich rekonštrukciou vznikol komorný galerijný priestor s jednoduchým až strohým interiérom a inštalačnými prvkami, ktoré nevytvárajú medzi objektom a návštevníkom žiadne bariéry.
O histórii vzniku galérie, jej programe a cieľoch hovoríme s iniciátorom jej zriadenia Ing. Milanom Beljakom, riaditeľom ÚĽUV-u.
Aké miesto v programe ÚĽUV-u má založenie dizajn štúdia?
V našej pôvodnej koncepcii informačno-vzdelávacieho centra ÚĽUV-u, ktorú sme sformulovali v roku 1994, sme uvažovali aj s vytvorením galérie, ale túto ideu sme už nestihli zrealizovať. V galérii sa mali prezentovať práce, ktoré vznikali, resp. mali vznikať v rámci spolupráce VŠVU a ÚĽUV. Uvedomili sme si, že potrebujeme predmety inšpirované bohatou tradíciou, ale so súčasným dizajnom. Bol to proces, ktorý súbežne kryštalizoval na VŠVU a v ÚĽUV-e, a tak, keď sme sa stretli s doc. Chrenkom z VŠVU, zhodli sme sa, že je vhodný čas na to, aby sme sa navzájom doplnili. To „doplňovanie“ nadobudlo podobu spolupráce – študenti dostali témy a vznikli prvé práce. Táto myšlienka má teda dvoch otcov a rád sa k tomu priznávam. Neskôr sme začali spolupracovať externe aj so staršími výtvarníkmi. Začiatok bol veľmi sľubný. Rátalo sa s tým, že po nejakom čase galéria bude môcť prezentovať veci, ktoré budú evidentne reprezentovať značku ÚĽUV, ale súčasne sa aj odlišovať istým presahom do súčasnosti.
Na realizáciu tohto zámeru som však so svojimi spolupracovníkmi už nedostal čas, ale po niekoľkých rokoch prerušenia sme sa k tejto myšlienke vrátili. A hoci tých niekoľko rokov, čo nám vypadlo zo spolupráce, cítiť, myšlienky galérie sme sa nevzdali. Už sa nedala zriadiť na pôvodne plánovanom mieste, ale kohosi napadlo využiť náš priestor na Dobrovičovej ul. a nadchlo ma to.
Je teda táto orientácia úplnou novinkou v stratégii ÚĽUV-u?
Treba povedať, že v ÚĽUV-e pracovali výtvarníci už od 50. rokov a robili veľmi dobrý a progresívny dizajn. Ale tento nádejný vývoj začal stagnovať. ÚĽUV sa uzavrel do seba, osobnosti ako napríklad Kautman, Koreň stratili pocit, že sa tu môžu realizovať a odišli z ÚĽUV-u. To bola veľká škoda. Môžeme to pripisovať rôznym okolnostiam, môžeme sa pýtať, prečo sa to stalo, čo odrádza výtvarníkov a dizajnérov od hlbšieho kontaktu s ľudovým umením… Určite je to preto, že u nás, žiaľ, nie je národná kultúra súčasťou „veľkej“ kultúry, ľudové umenie sme posunuli do naivnej roviny, a to je chyba.
Keď som roku 1992 prišiel do ÚĽUV-u, tak tu pracovalo 6 výtvarníkov, ale to boli ľudia v dôchodkovom veku a uvedomil som si, že potrebujeme mladých tvorcov. Nebola to nová myšlienka, len zrátanie pozitív, ktoré spolupráca s mladými výtvarníkmi v minulosti pre ÚĽUV znamenala a aké oživenie môže priniesť pre súčasnosť. K tejto myšlienke sme sa mohli opäť vrátiť práve v období, keď sme pripravovali súťaž Kruhy na vode a oslovili sme mladú dizajnérsku spoločnosť. Veľmi tvorivo zareagovala na tento podnet, a to ma presvedčilo, že je naozaj vhodný čas na nadviazanie kontaktov s mladými dizajnérmi a výtvarníkmi.
Za posledné roky sa však dosť zmenili podmienky, v ktorých ÚĽUV pracuje. Ako to ovplyvňuje spoluprácu?
ÚĽUV dnes pracuje s menším počtom zamestnancov – oproti minulosti je tu zo 186 zamestnancov len 63. Keď sa pozriete, koľko aktivít robíme, je zrejmé, že často nemáme dosť síl na to, aby sme ich robili tak dobre, ako by sme chceli. Máme obmedzené možnosti, a tie nie vždy zodpovedajú predstavám výtvarníkov o podmienkach našej spolupráce. To sú zdroje problémov v komunikácii s dizajnérmi. Ale snažíme sa to riešiť.
Má byť Dizajn štúdio ÚĽUV súčasťou mechanizmov výberu potencionálnych spolupracovníkov?
Trochu to vyznieva tak, akoby štúdio dizajnu bolo akýmsi pokusným priestorom. Naša súčasná spolupráca spočíva v tom, že tu výtvarníci prezentujú svoje originálne diela inšpirované tradičnými hodnotami, ktoré ÚĽUV zachováva. Nekladieme dizajnérom žiadne podmienky a predávame diela za ceny, ktoré si určujú autori. Ešte, žiaľ, nie sme tak ďaleko, aby sme ich priamo vtiahli do nášho diania – aby robili návrhy pre našu opakovanú výrobu. Bude však dôležité, či sa nám to v budúcnosti podarí dosiahnuť – získať vzory pre našich výrobcov. Nie je to len vec záujmu, ale aj otázka ceny, a to je veľmi dôležité. Všetci si musíme uvedomiť, že aj takýto výrobok musí „zarobiť“, aby uspokojil náklady na prevádzku… Je to o tom, aby sme si uvedomili cenu hodnôt, keď budeme hovoriť o konkrétnych zmluvách. Sme si vedomí, kde sú naše hranice a musíme ich rešpektovať.
Aký je záujem verejnosti o štúdio?
Naším prvoradým cieľom bolo ukázať, že takýto dizajn na Slovensku existuje. Verejnosť oň prejavila záujem – mnoho vystavených artefaktov sa už predalo. Je však ešte predčasné analyzovať reakcie verejnosti a ohlas. Štúdio dizajnu má dnes už aj svojho manažéra, a to znamená, že sú vytvorené všetky odborné podmienky, aby budovanie jeho profilu bolo úspešné.
Aké sú kritériá výberu prác pre štúdio?
Jediným kritériom v súčasnosti je odpoveď na otázku, prečo sa daný artefakt má predstaviť práve v galérii ÚĽUV-u. Odpoveď budem očakávať vždy, keď prídem do štúdia a opýtam sa na ktorýkoľvek artefakt. Len materiál je nedostatočným dôvodom, malo by ich byť ešte viac.
Aké sú reakcie zo zahraničia?
Hodnotenia boli skvelé. Na otvorení štúdia sa zúčastnili dvaja páni z Európskej federácie ľudového umenia a remesiel, ktorí videli naše predstavenie výsledkov súťaže Kruhy na vode v rakúskom Wallerne a považovali ho za vrchol tejto medzinárodnej akcie. Prezident z Rakúska Dr. Georg Kellner povedal, že to, o čom on v Rakúsku sníva, ja som v Bratislave zrealizoval. Cením si túto poklonu.
Okamžite reagovali aj tri rakúske spoločnosti, ktoré chceli nadviazať spoluprácu a predávať naše výrobky v luxusných predajniach dizajnu. Nevykročili sme zatiaľ týmto smerom, lebo nemôžeme zabezpečiť dostatočné množstvo produktov. Nemáme istotu na rozvinutie obchodných vzťahov, tie sa momentálne vytvárajú a musia sa stabilizovať najprv tu doma. Ešte nie sme pripravení rešpektovať pravidlá trhu a nemôžeme riskovať. V obchode sa dá stratiť kredit veľmi rýchlo. Keď sa – možno o rok – naučíme spolu existovať, keď si dokážeme uvedomiť mieru hodnôt, potom budeme možno môcť aj umenie vyvážať. Som presvedčený, že sa to podarí.
V tejto súvislosti sa nemôžem neopýtať na skutočné autentické doklady remeselných tradícií v zbierkach ÚĽUV-u, ktoré sú inšpiráciou pre súčasný dizajn. Nemali by byť sprístupnené umelcom či študentom? Nepripravujete opäť nejaké prekvapenie v podobe napríklad minigalérie historických „pokladov“ ÚĽUV-u?
Touto otázkou ste oživili už takmer zabudnutú minulosť. Moji predchodcovia v ÚĽUVe mali ambíciu zriadiť múzeum so stálou expozíciou ľudovej umeleckej výroby zo zbierok ÚĽUV-u. Expozícia mala byť umiestnená v bývalom Miestodržiteľskom paláci v Bratislave a snáď by sme ešte niekde našli aj architektonickú štúdiu spracovanú ŠPTÚ. Dnes to už nie je reálne, ale budem nad tým s kolegami rozmýšlať, snáď vymyslíme niečo iné, čo by mohlo byť alternatívou.