História a súčasnosť fínskeho ľanu
Redakcia
Ľan, rastlina, z ktorej sa vyrába plátno, je úzko spätá s ľudskou civilizáciou. Fínske slovo ‚sivistys‘ (civilizácia, kultúra) bolo odvodené od slova ‚sivistää‘, ktoré znamená česať ľan. Výsledkom tohto procesu boli najjemnejšie vlákna – ‚sivistykset‘.
Starovekí Egypťania pestovali ľan už vo 4. storočí pred n. l. V škandinávskych krajinách sa ľan pestoval pravdepodobne už v bronzovej dobe (1500 – 500 pred n. l.), aj keď doteraz sa zvyšky plátna našli na pohrebiskách až z doby železnej (500 pred n. l. – 1200 n. l.). V priebehu 12. až 14. storočia bol česaný ľan významným prostriedkom výmeny pri platení daní vo Fínsku.
Vo Fínsku sa ľan rozsiahle pestoval už v 17. storočí. V tej istej dobe sa vyvinulo aj tkanie plátna ako profesia. Významnú úlohu pri zachovávaní remeselného tkáčstva mali stredoveké cechy. Do konca storočia cech združoval takmer 30 remeselných majstrov, z ktorých všetci vyrábali len plátno. Prvé obchody vo Fínsku vznikli v 20. rokoch 17. storočia v Turku. Na podporu pestovania ľanu a jeho spracovania prijal štát rôzne administratívne a ekonomické zákony. V 18. storočí sa začali rozširovať manufaktúry. Prvá škola pradenia vo Fínsku vznikla v roku 1752.
Prvé ľanové vzorované tkaniny tkali profesionálni tkáči, ktorí prišli do Fínska zo strednej Európy v 17. storočí a priniesli si vlastné vzory. Až do 18. storočia spracovanie ľanu nezaznamenalo väčší rozmach, potom však pokročilo v mnohých smeroch. V tkáčskych školách, ktoré sa zakladali v 19. storočí, sa šírili vzory profesionálnych tkáčov, ktoré pretrvali až do súčasnosti. V 18. a 19. storočí sa osobitný dôraz kládol na zvládnutie damaskovej väzby. Remeselnú zručnosť bolo možné získať u profesionálnych tkáčov, v tkáčskych a textilných školách alebo v kurzoch tkania.
V 19. storočí bolo vo Fínsku tkanie ľanového damasku na vysokej technickej úrovni a veľa vzorov bolo takých zložitých, že na tkanie boli potrebné špeciálne nástroje. Tie si mohli zabezpečiť len majetnejší tkáči. Tkaniny s jednoduchšími vzormi zhotovované menej zložitými technikami sa nazývali damaskové ”drely” (fín. dräll). Tkali sa od 18. storočia a postupne nahradili damask, pretože ich výroba bola lacnejšia a rýchlejšia a neboli k nej potrebné špeciálne tkáčske krosná.
Damaskový drel a damask dominovali v stolovom textile. Často sa však používala aj plátnová väzba v kombinácii s inými väzbami alebo plátno zdobené farebnými pásmi. Z iných väzieb sa uplatňovali napríklad keper, lomený keper, diamantový keper, drilich, atlasová väzba, preberané a ažúrové vzory.
Vzory vznikali väčšinou rôznym kombinovaním štvorcov a prúžkov. Pre damask bolo najtypickejšie rozličné usporiadanie kvetov a ornamentov. Tradične bolo ľanové plátno z bielenej alebo prírodnej priadze, iné farby boli skôr výnimkou. Novšiu výrobu drelu a damasku predstavujú stolové tkaniny firmy Kotiteollisuus Oy Tellervo (založená v roku 1917 v Helsinkách). Jej riaditeľka Alma Koskinen študovala na tkáčskej škole vo Wetterhoffe a na škole umeleckých remesiel v Porvoo. Okrem obchodu v Helsinkách mala firma vlastnú tkáčsku dielňu, kde vyrábala výrobky, ktoré nebolo možné vyrobiť na domácich tkáčskych strojoch vo vidieckych oblastiach. Tradičné techniky tkania používala aj firma Helmi Vuorelma Oy (založená v Lahti v roku 1909). Jedným z najzvučnejších mien, s ktorým sa spája ľanový damask vo Fínsku, je textilná výtvarníčka Dora Jung (1906 – 1980). Modernejší vzhľad dodali tkaninám kombinácie intenzívnych farieb príznačných pre 60. a 70. roky 20. storočia.
Typickými tkaninami s preberanými a ažúrovými vzormi boli uteráky ’käspaikka’. Tieto ľanové alebo bavlneno-ľanové textílie bývali zdobené aj výšivkou a paličkovanou čipkou.
Rozširovanie rôznych vzorov a väzieb ovplyvňovali tkáčske školy, ktorých bolo v rokoch 1870 – 1940 okolo sto (teraz existuje okolo 40 umeleckých a dizajnérskych inštitúcií). Študenti si prinášali po návrate domov vzory, ktoré sa v týchto školách naučili. Náročnejšie vzory sa do vidieckeho prostredia dostávali prostredníctvom profesionálnych tkáčov, tkáčskych dielní pri kaštieľoch a farách. Tkáčske umenie bolo rozšírené, zvlášť vo vidieckych oblastiach, až do druhej svetovej vojny.
V polovici 19. storočia domácemu tkaniu začali konkurovať výrobky textilného priemyslu. Avšak spriemyselňovanie vo Fínsku nebolo rýchle; koncom storočia tkanie pokleslo v mestách, nie však na vidieku. Používanie stolového textilu na fínskom vidieku sa stalo bežným v 90. rokoch 19. storočia, zvlášť v prosperujúcich domácnostiach. V 20. storočí bolo ručné tkanie postupne nahrádzané priemyselne tkanými textíliami. Aj napriek tomu sa však ručne tkané dekoračné textílie dobre predávali až do 30. rokov.
Začiatkom 20. storočia pestovanie ľanu pokleslo, ale opäť sa zvýšilo po roku 1940 v rokoch vojny, keď bol nedostatok plátna. S narastajúcou obľubou bavlny a umelých vlákien sa v nasledujúcich rokoch pestovanie ľanu značne znížilo. Väčšina plátna sa dovážala. V súčasnosti najmä staršie ženy ešte stále vedia priasť a tkať. Tkanie ako záľuba prežilo až dodnes vďaka tkáčskym združeniam – Asociácii umení a remesiel a Vzdelávacej asociácii pracujúcich. Aj napriek tomu sa však tkáčske umenie už len zriedkavo prenáša z matky na dcéru.
V 80. rokoch v rôznych európskych krajinách ožil záujem o pestovanie ľanu a nastal aj pokrok v spôsoboch spracovania tejto suroviny. Tradičné metódy máčania a mlátenia ľanu boli nahradené strojmi.
Ľan je módnym vláknom, ktoré sa právom môže označiť za najlepšie prírodné vlákno. Vzhľadom na jeho vlastnosti sotva by sme našli univerzálnejšiu a lepšiu rastlinu. Ľanové plátno je silné, odolné voči zodratiu a časom a používaním sa len zlepšuje. Výrobky z neho sú atraktívne, dobre absorbujú vlhkosť, sú pevné, majú krásny lesklý povrch a príjemne chladia.
Ľan sa tradične pestoval ako vláknitá i ako olejnatá rastlina. V posledných rokoch sa uskutočnili experimenty, ktoré sa snažili vyvinúť hybridy s dobrými vlastnosťami oboch rastlín. Z vláknitého ľanu sa zhotovujú umelecké textílie, z ľanu s drsnou textúrou a z batistu posteľné a stolové textílie, textílie používané v saunách a tiež rôzne iné oblečenie. Vďaka svojej pevnosti sa ľan používa na výrobu požiarnych hadíc, dopravných pásov a stanov. Uplatnenie nachádza aj v papierenskom a drevospracujúcom priemysle a boli pokusy pridávať ho ako spevňujúcu zložku do zmiešanín, napríklad asfaltu alebo cementu, alebo do izolačných materiálov. Ľan je tiež zložkou mydiel s prídavkom ľanového oleja alebo ľanových semien. Vlastne, vieme využiť celú rastlinu.
Semenný ľan sa spracováva na ľanový olej; farby s obsahom ľanového oleja sú netoxické a odolné. Semená sa používajú do jedál a do krmív pre zvieratá, ale aj v liečivách, mastiach a olejčekoch. Odpad vznikajúci pri výrobe ľanu sa dá využiť napríklad na výrobu lisovaných brikiet. Dvojkilová briketa vydá asi toľko energie ako jeden liter výhrevného oleja; emisie plynov pri ich spaľovaní však nie sú nebezpečné.
V pozadí rastúceho záujmu o ľan je poľnohospodárska politika a zvýšená produkcia. Moderné druhy ľanu sa prispôsobili fínskemu podnebiu, ale až doteraz máčanie a ďalšie fázy jeho spracovania boli problematické. Namiesto tradičnej metódy máčania, ktoré znečisťuje vodné toky, firma Saaren Pellava Oy vyvinula metódu založenú na enzýmoch, ktorá neškodí životnému prostrediu, a tiež biologický čistič odpadovej vody.
Predstava plátna ako krčivého a tvrdého materiálu dnes už neplatí, pretože tieto vlastnosti sa dajú vylepšiť pomocou enzýmov. Tie odstránia z plátna krátke chuchvalce a jeho vlastnosti sa zlepšia bez toho, aby to ovplyvnilo jeho pevnosť. Enzýmy sa môžu pridávať buď do hotového výrobku, alebo už do nití.
Ostatné fázy spracovania sa tiež začali zautomatizovávať. Niektoré fínske univerzity začali ľan skúmať, našlo sa množstvo nových možností jeho využitia, napríklad na výrobu športovej spodnej bielizne alebo nemocničných textílií. Firma Kerisalon Pellava Ky vyvinula ľanový úplet, ktorý je elastický a ľahko sa udržiava. Firma Jokipiin Pellava Oy vyrába tkané ľanové froté. Táto tkanina dokáže absorbovať takmer trojnásobok svojej suchej váhy. Informačná technológia za posledných desať rokov priniesla viac zmien vo vývoji teórie tkania než sto predchádzajúcich rokov. Mnoho mladých dizajnérov sa okrem iného zaujíma o to, ako sa plátno farbí, ako je možné získať tú-ktorú farbu, aká je kvalita pri praní a trvácnosť. Nové trendy už ovplyvňujú osnovy remeselných a dizajnérskych škôl. Uprednostňovanie zdrojov, ktoré neškodia životnému prostrediu a dajú sa znovu využiť, vyniesli ľan opäť do centra pozornosti.
Ľan ako prostriedok umeleckého vyjadrenia je v súčasnosti veľmi obľúbený. Vyjadruje túžbu po oblečení z prírodných vlákien, ktoré dýcha a je príjemné na dotyk. Pestovanie ľanu sa začalo podporovať ako záľuba i ako profesia. Vo Fínsku existuje mnoho projektov, ktoré podporujú objavovanie nových spôsobov využitia ľanu a vznik nových ekologických výrobkov.