Ľubica Hustá
Najslávnejšie časy slovenskej výšivky odvial čas. Dnes tento náročný druh ručnej remeselnej techniky žije takpovediac v tieni moderných výrobných technológií, ostatne, skoro ako každé tradičné remeslo. Slovenská výšivka je napriek tomu pojem, jej kvalitu uznávajú a obdivujú ľudia na celom svete. A hoci sa jej v praxi venuje stále menší počet výrobcov, je stále živým dôkazom nášho kultúrneho dedičstva.
Existujú medzi nami ľudia, ktorým budúcnosť a osud výšivky nie je ľahostajný, ktorí pátrajú po starých, takmer zabudnutých technológiách a objavujú ich pre nasledujúce generácie. Medzi takých určite patrí doc. Eva Cisárová-Mináriková, vedúca Ateliéru voľnej textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Hlavne z jej nadšenia a iniciatívy sa uskutočnila na Bratislavskom hrade objavná výstava pod názvom V spolku Izabella striebrom, zlatom šili…, s podtitulom Mária Hollósyová a vyšívačky z Cífera a ďalších dedín. Výstavu pripravila v spolupráci so Slovenským národným múzeom-Historickým múzeom, najmä s historičkou Mgr. Magdalénou Zubercovou, kurátorkou zbierky historického textilu SNM. Výstava je konečným zadosťučinením činnosti jedného z najaktívnejších spolkov, ktoré na konci 19. storočia podporovali a aktivizovali domáci umeleckoremeselný potenciál na Slovensku.
Spolok Izabella
Spolok založila v decembri 1895 v Bratislave arcikňažná Izabella Habsburská. Presný názov v dobe jeho vzniku bol Ženský spolok pre podporu domáceho vyšívačského priemyslu v Prešporku a okolí. V silnej súdobej konkurencii spolkových komunít patril medzi najúspešnejšie a medzinárodne najuznávanejšie. Vďaka vynikajúcej organizácii a vysokej kvalite sa mu podarilo dosiahnuť vo svojej dobe naozaj neobyčajný úspech. Jeho výrobky získavali ocenenia na prestížnych medzinárodných výstavách a veľtrhoch. Výšivka zo spolku Izabella sa stala pojmom. V čase najväčšieho rozmachu spolok zamestnával až 1500 žien. Základom úspechu bola prezieravosť v stratégii. Tú určili už zakladajúce stanovy, v ktorých bolo obsiahnuté, že spolok podporuje všetky druhy výšivky, ale najmä vysokú úroveň realizácie, a objavovanie a uchovávanie starých vzorov. Osobitný paragraf sa týkal zachovania národného charakteru výšivky. Najvyššiu technickú a výtvarnú úroveň zabezpečovali prostredníctvom odborného pedagogického vedenia učiteľkami – absolventkami umeleckoremeselných škôl. V dielňach spolku vznikali sakrálne rúcha a textílie, civilné odevy a interiérový textil.
Izabella – zakladateľka spolku
Princezná Izabella z rodu Croy-Dulmenovcov z Vestfálska sa vydajom za arciknieža Fridricha stala členkou rakúsko-uhorskej cisárskej rodiny. Od roku 1887 sídlil arcikniežací manželský pár v bratislavskom Grassalkovičovom paláci. Arcikňažná bola neobyčajne agilná a energická žena a v mnohom predstihovala štandardný životný štýl typický pre ženy jej postavenia. Okrem iných aktivít a záľub bolo jej najvýznamnejšou spoločensko-organizačnou činnosťou založenie a všestranné podporovanie spolku Izabella. Ako patrónka dbala na to, aby výrobky, ktoré zastrešuje jej meno, patrili v dobovej konkurencii medzi najvychýrenejšie. Sama ich potom neúnavne propagovala v salónoch najvznešenejších európskych rodín a vďaka nej spolok získal veľa exkluzívnych zákaziek.
Mária Hollósyová – hlavná návrhárka a vyšívačka
Detail reverzu orolskej zástavy s dvojportrétom Kráľovnej nebies.Zatiaľ čo meno arcikňažnej je aj v súčasnosti milovníkom histórie známe, meno Márie Hollósyovej upadlo do zabudnutia. Bola to však ona, ktorej talent a zručnosť v najväčšej miere prispeli k sláve výšivky spolku Izabella. Pochádzala zo zámožnejšej zemianskej rodiny zo západoslovenského Opoja. V mladosti prežila nešťastnú lásku a následne rozchod so svojou rodinou. Osamostatnila sa a stala sa poštmajsterkou. Popritom sa ale intenzívne venovala svojej najväčšej láske – výšivke. Šťastná náhoda chcela, že jej výšivky raz upútali na kerestúrskej pošte cíferskú grófku Šarlotu Zichy, ktorá bola dvornou dámou u cisárovnej Alžbety (Sisi). Vtedy nabrali veci spád a osudovo zmenili život Márie Hollósyovej. Jej výšivka sa dostala na habsburský dvor a odtiaľ na výstavu do Budapešti, kde si ju všimol minister obchodu gróf Baroš. Z jeho podnetu založila roku 1892 Šarlota Zichy prvú výšivkársku školu. Za vedúcu školy bola vymenovaná Mária Hollósyová. Škola sa vzápätí presťahovala do Cífera, kde sa postupne vytvorilo prvotriedne školiace stredisko. Tu sa pre šľachtu zhotovovali sakrálne a profánne výšivky na ráme. Artefaktom, ktorý široko spopularizoval spolok medzi urodzenými dámami a slečnami, bola módna kreácia podľa návrhu Márie Hollósyovej, a to dvojdielne šaty inšpirované ľudovým opleckom z roku 1894, neskôr známe pod pojmom Izabella, zviditeľnené prezentáciou na stránkach dobovej tlače (Modenwelt, 9. 6. 1895). Vyrábala sa v rôznych variantoch ako blúza alebo šaty. (Pozri Remeslo, umenie, dizajn č. 4/2000, pozn. red.) Po vzniku spolku Izabella bola cíferská dielňa tou najprestížnejšou. Takto, sériou šťastných stretnutí, sa začala zlatá éra slovenskej výšivky. Prišli prvé úspechy na medzinárodných výstavách. V roku 1896 získala Hollósyová striebornú medailu na Milenárnej výstave v Budapešti a v roku 1900 najvýznamnejšie ocenenie – Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži za skvostne vyšitú zlatú kazulu. Okrem nej získal túto cenu len jeden slovenský umelec – Ľ. Fulla za svoj gobelín v roku 1937. Významné medzinárodné ocenenia prispeli k šíriacej sa sláve spolku Izabella. Módne návrhárstvo sa však stalo dôležitou súčasťou výučby na cíferskej škole a malo významné miesto aj v produkcii spolku.
Cíferská výšivka na Bratislavskom hrade
Výstava V spolku Izabella striebrom, zlatom šili… prináša po prvýkrát verejnosti umenie Márie Hollósyovej a vyšívačiek spolku Izabella. Napriek tomu, že na výstave absentuje luxusný interiérový textil a výrobky, ktoré putovali na objednávku do zahraničia, máme možnosť „privoňať“ ku kráse ich výšiviek, a to aj vďaka tomu, že Mária Hollósyová venovala veľa svojich diel Cíferu, kde ich s úctou na tamojšej fare uchovávajú. (Ako keby už vtedy prezieravo myslela na to, aby sa zachránili pre budúcnosť.) Výšivky prezentované na výstave potvrdzujú virtuozitu a všestranný talent hlavnej vyšívačky spolku. Výšivku doslova ovládala, len tak mohla podriadiť možnosti technológie vlastnému tvorivému nápadu. Ihlu a niť využila ako plnohodnotný vyjadrovací prostriedok, cez ktorý dokázala výšivku povzniesť nad bežnú nádheru umeleckoremeselného artefaktu. Pripomeňme, že ako k tvorbe, tak aj k pedagogickej činnosti pristupovala nadmieru zodpovedne. Už po príchode do Cífera na miesto vedúceho pedagóga si so sebou priniesla obsiahly vzorník s bohatou typológiou rôznych druhov výšiviek, ktoré sama zozbierala najprv v západoslovenskom regióne a neskôr, po prvých úspechoch, aj na študijno-pracovných cestách v zahraničí. Študovala sakrálne aj profánne textílie na spolkových cestách v Španielsku, Francúzsku, Holandsku, Belgicku a Rakúsko-Uhorsku. Vo svojich kartónových návrhoch na sakrálne rúcha (kazule, pluviály, dalmatiky) sa nechávala inšpirovať prírodou aj snom. Ak zvládla jednu technológiu, snažila sa pokoriť aj ďalšiu. Rovnako zodpovedne pristupovala aj k svojim žiačkam a vyšívačkám. Jej zverenkyne sa zdokonaľovali v tzv. bielej výšivke, v množstve variácií prelamovania a gatier, zlatej výšivke, plastickej, reliéfnej, kresbovej. Vysoký stupeň kvality remeselnej práce, citlivo, podľa druhu zákazky vyberaný alebo vymyslený dekor, farebnosť, budovanie kompozície jednotlivých prvkov alebo neskôr figurálnych námetov, dokazovali jej prirodzený talent, ktorý očaril hlavy urodzené, korunované aj vysvätené. V bohatej kolekcii sakrálneho textilu je napríklad dvanásť rôznorodo vyšívaných antependií, kolekcia sakrálnych rúch pre cíferský kostol, ale aj voľná kópia ornátov vyrobených na objednávku grófky Šarloty Zichy na smútočné omše na počesť jej rodičov (z roku 1916). Mária Hollósyová vytvorila kópiu aj zo svojej kolekcie ornátov na výročné smútočné omše za rakúsko-uhorských panovníkov. Dnes sa uchovávajú v Múzeu baziliky v Ostrihome. Tieto diela dokazujú suverénne zvládnutú technológiu, zrelú kompozíciu, dôraz na elegantný detail a citlivú farebnú skladbu. Z civilných odevov sa na výstave prezentuje niekoľko variantov slávnej Izabella-blúzy, ale aj virtuózne technikou bielej gatrovej výšivky zdobený živôtik, ktorý bol určený pre korunovačný odev cisárovnej Zity (1916).
V roku 1918 spolok zanikol a jeho dielne postupne prešli pod správu výrobného družstva Detva. Zmenili sa aj zákazky. Šľachtické zmizli úplne, sakrálne poskromneli, nahradil ich skôr textil profánneho charakteru. Mária Hollósyová aj naďalej ostala verná Cíferu. Z obdobia prvej Československej republiky sa zachovali paradoxne najväčšie obojstranné textílie, a to spolkové zástavy s centrálnymi figurálnymi motívmi, napríklad zástavy pre Jednotu Orla, Hasičský zbor, Mariánsku kongregáciu, ako aj pôsobivá zástava pre velehradský chrám. Spôsob, akým Hollósyová zvládla figurálnu výšivku, patrí k vrcholom jej tvorby. Prostredníctvom výšivky dosahuje až maliarsku modeláciu figúr a portrétov, ihlou a niťou vytvára optický efekt tieňovania drapérií na podklade z hodvábnych aplikácií. Suverénne a s ľahkosťou.
P. S.
Mária Hollósyová zomrela opustená a bez prostriedkov v roku 1945 v Cíferi. Tak sa skončil jeden plodný a kľukatý ľudský príbeh. Až dnes sa vďaka nadšeniu niektorých ľudí vynára zo zabudnutia jej majstrovstvo. A príbeh cíferskej výšivky má pokračovanie. V roku 2001 sa uskutočnia medzinárodné tvorivé dielne netkaných textílií Klubu textilných výtvarníkov Arttex a VŠVU, na ktorých znovu ožijú niektoré z technológií, ktoré využívala Mária Hollósyová. Podujatie je určené pre najmladšiu generáciu textilných výtvarníkov a výšivka bude interpretovaná formou rôznych variácií fragmentov v textilných závesoch – tapisériách.
Výstava tvorby Márie Hollósyovej bola sprístupnená na Bratislavskom hrade od 23. novembra 2000 do 31. marca 2001. V súvislosti s ňou vyšiel obsiahly reprezentatívny katalóg realizovaný vďaka podpore programu Phare s názvom Mária Hollósy. Znovuobjavené výšivky 1858 – 1945.