Vták ako ornamentálny motív

Vták ako ornamentálny motív

Oľga Danglová

Vták odpradávna pre svoje vlastnosti, ktoré človeku pripadali výnimočné a nadprirodzené – pomocou svojich krídel sa dokáže rýchlo odpútať od zeme, vzlietnuť k nebeským výškam, k slnku, slobodne sa vznášať nad zemou -, pútal ľudskú predstavivosť a spájal sa s predstavami o nadpozemskom, božskom. Antická mytológia považovala okrídlených vtákov za prostredníkov medzi nebom a zemou, medzi životom a smrťou, za ochrancov stromu plodnosti a stromu života. Stali sa symbolmi nesmrteľnosti a plodnosti a v týchto paralelách sa premietli i do zobrazujúceho a dekoratívneho umenia. Je preto prirodzené, že so zobrazeniami vtáka sa stretneme už v staroveku.

K najpôvodnejším a najcharakteristickejším patrilo spodobenie vtáka zboku, s hlavou otočenou dopredu; až v 3. tisícročí pred n. l. sa objavuje ten istý motív s odvrátenou hlavou. Zobrazenie figúr bolo najčastejšie vysoko štylizované, abstraktné, nedá sa podľa neho rozpoznať žiadny konkrétny druh. V podobnom ornamentálnom vyznení sa motív vtáka o tisícročia, stáročia neskôr objavuje i v európskom ľudovom umení.

V stredoveku sa vták stal súčasťou naturalistickej ornamentiky. Jeho vnímanie a zobrazovanie ovplyvnili bestiáriá – stredoveké literárne útvary, podľa ktorých sa v chovaní zvierat hľadali podobnosti s dobrými a zlými ľudskými vlastnosťami.

Od čias renesancie zohrali významnú úlohu v šírení motívov vzorníky. V repertoári ich vzorov patrili k najobľúbenejším práve vtáky. Renesačný spôsob riešenia ornamentálnej kompozície vtáčieho motívu mal isté spoločné rysy. Zoomorfná figúra bola geometricky štylizovaná a usporiadaná do pásovej kompozície, v rámci ktorej boli dvojice vtákov otočené hlavou oproti sebe tak, že nasledujúca dvojica bola napojená na predchádzajúcu chvostovou časťou. Prítomnosť tejto zoomorfnej kompozície sa v dekoratívenej tradícii hlboko zakorenila a objavuje sa na pamiatkach značne od seba časovo a geograficky vzdialených. Dokladá ju napríklad príbuznosť medzi vytkávaným vzorovaním bardejovských bakačínov z 15. storočia, tkaným dekorom talianskych kobercov z 18. storočia, či výšivkou cez riasy pochádzajúcej zo severozápadného Slovenska (obr. 1, 2, 3).

V ľudovom dekoratívnom umení, platí to i pre Slovensko, sa motív vtáka najčastejšie vyskytoval v štylizovanej podobe, bez atribútov konkrétneho druhu. Taká bola i jeho najčastejšia podoba na bakačínoch, tkaninách zdobených preberanými pásmi, ktorých výroba bola rozšírená v Uhorsku v 15. a 16. storočí. Ku kráľovským privilégiám tkáčskych cechov, ktoré pôsobili v tej dobe v Bratislave, Bardejove a Banskej Bystrici, patrila i ochrana vzorov. Podľa zachovaných písomností týkajúcich sa košického cechu, ktorý získal kráľovské privilégiá už v roku 1411, sa spomína, že k výsadám tamojších cechových tkáčov patrila i možnosť uplatňovať pri vzorovaní bakačínov vtáčie vzory. Vzory z bakačínov boli, vychádzajúc z technológie tvorby tkaného dekoru, väčšinou silne geometrizované, radené do pravidelne sa opakujúcich čelne otočených dvojíc, čím sa vytvárala hranatá cikcakovitá pásová kompozícia. Voľné plochy dotvárali hviezdy, polhviezdy, kosoštvorce, krokvy. Dekoratívny efekt bol založený na striedaní pozitívnych a negatívnych plošiek, kresliacich vzor. V 18. storočí, keď sa začali profesionálni tkáči obracať so svojimi výrobkami i na vidiecke obyvateľstvo, sa vzory tohto druhu stali známymi aj v ľudovom prostredí. Ľudové tkáčky ich však zaraďovali do svojho dekoratívneho repertoáru len zriedka. O to častejšie sa stretneme so zobrazením vtáka vo výšivke, kde sa prispôsobuje dekoratívnemu celku a prisvojuje si z technologickej i dekoratívnej stránky znaky lokálneho, regionálneho štýlu. V geometrizovanej podobe, korešpondujúcej s tkaným predobrazom vzoru, sa uplatnil v krížikovej výšivke a vo výšivke cez riasy. Jeho podoba sa tu niekedy stráca v abstraktnom náznaku (obr. 3). V realistickejšej podobe ho zachycuje prelamovaná, najmä však predkreslená výšivka, ktorej uvoľnené línie viac umožňujú zachytiť skutočnú podobu figúry. Vták tu najčastejšie vstupuje do celku rastlinnej kompozície a stáva sa jej prirodzenou súčasťou (obr. 4).

Vták bez vyhranenejšieho zobrazenia, charakterizujúceho druh, sa často nachádzal na hrnčiarskych a fajansových tanieroch, misách a džbánoch (obr. 5). Inšpirovali sa ním aj maliarky nástenných malieb v malokarpatských obciach Čataj, Slovenský Grob, Vajnory, Veľký Grob, Viničné. Jeho prítomnosť na krasliciach poukazovala na erotické súvislosti – kraslice dávali svojim šibačom a polievačom dievčatá ako dar lásky. Patril k najobľúbenejším zoomorfným motívom v rezbárskom dekore, kde jeho prítomnosť na piestoch a mangľoch, často v spojení s motívom srdca, opäť smerovala k ľúbostnej symbolike (obr. 6). Ozdobené vyrezávané praslice a piesty sa dávali do daru milej, snúbenke, manželke. Ako súčasť dekoratívnej kompozície bol spodobený buď v značne štylizovanej podobe medzi geometricky poňatými motívmi roziet, tulipánov, srdca, alebo bol votkaný do rastlinnej kompozície, sediaci na vetve či vrchole kvetinového kra, stojaci samostatne alebo v páre vedľa črepu, z ktorého vyrastala v duchu renesančného dekoratívneho riešenia centrálne komponovaná kytica.

Plasticky tvarované zoomorfné figúry, medzi nimi i vtáky, boli doménou rezbárskej produkcie pastierov. Vyrezávali ich ako dekoratívnu súčasť nádob – črpákov, črpačiek alebo iných predmetov z dreva (obr. 7). Samostatné figúry vtákov, kačíc, kohútov a sliepok sa formovali zo zvyškov syra ručne – takto ich ešte donedávna vyrábali na Zakarpatsku Huculi-, alebo pomocou drevených foriem. Boli určené deťom, alebo ich bačovia na konci sezóny pasenia dávali gazdom. V Zázrivej sa vyrábali zo syrových figúriek i vianočné ozdoby.

Ľudoví rezbári, tkáči, maliari, vyšívačky pri zobrazovaní vtákov nevychádzali, ako by sa dalo predpokladať, len z priameho pozorovania prírody, ale skôr z prevzatých ikonografických tradícií, rozptýlených archaických symbolov. Tie sa však postupom času zahmlili, vytratili, a samotné zobrazenie sa udržalo pri živote ako čisto dekoratívny element. Ten sa rozvinul a vrástol do osobitého rukopisu regionálnych ozdobných štýlov, ako to vidno na príkladoch výšivkovej ornamentiky, alebo sa zaradil do obradového kontextu (motív kohúta na kútnych a smrtných plachtách) alebo iných významových súvislostí (vták v ľúbostnej symbolike).

ÚĽUV