Marian Huba
Keď som prijal ponuku napísať tento príspevok, zdalo sa mi, že mám v téme jasno, mám ju zažitú, precítenú, že stačí len poznatky a myšlienky utriasť a zoradiť do hutného a výstižného textu. Efekt môjho písania bol však presne opačný. Téma sa mi rozkošatila do mnohých bočných vetiev a otázok, na ktoré neviem nájsť presvedčivé a pravdivé odpovede. Má napríklad ešte vôbec zmysel uvažovať o národných alebo regionálnych kultúrnych tradíciách v čase globalizácie? Stačí čriepky tradície zakonzervovať v múzeách a skanzenoch, ako uzavretú kapitolu dejín, alebo môže ešte pohľad späť korigovať cestu vpred? Ak áno, čo z tradície použiť? Je prírodné a kultúrne dedičstvo už len tovarom pre turistický biznis, alebo fundamentálnou hodnotou zasluhujúcou úctu, opateru, nasledovanie…? Uvedomil som si absenciu média, kde by sa konala permanentná svetonázorová diskusia o zmysle tradície, o jej význame pre dnešok, pre budúcnosť. Diskusia, ktorá by bola fundovaná, filozofujúca, písaná však zrozumiteľnou a oslovujúcou rečou. Možno by sa takýto priestor dal vytvoriť práve na stránkach tohto časopisu.
Základom môjho vzťahu k tradícii boli určite silné citové estetické zážitky z detstva. Pochádzam síce z Bratislavy, ale vďaka rodovým koreňom na Orave, v Liptove a na Spiši a hlavne zásluhou rodičov, vášnivých turistov, sa túlam Slovenskom od útleho detstva. Okrem panenskej divej prírody ma okúzľovala harmonicky pôsobiaca vidiecka krajina. V mojom detstve bola podobnejšia Bazovského obrazom či Martinčekovým fotografiám. V čase môjho dospievania sa už plody masívnej kolektivizácie, industrializácie či nastupujúcej panelákománie nedali prehliadnuť. V snahe svojpomocne zachrániť niektoré z miznúcich hodnôt tradičnej ľudovej kultúry sme s priateľmi začali reparovať ľudovú architektúru. Dobrovoľníckymi brigádami sa podarilo zachrániť alebo aspoň oddialiť zánik mnohých obytných a hospodárskych stavieb, opustených senníkov a salašov, technických pamiatok či drobnej sakrálnej architektúry. Od ľudových majstrov sme sa učili remeselné grify, pomáhali sme na gazdovstvách, zažívali oázy autenticity odchádzajúceho spôsobu života. Počnúc tvarovaním krajiny, umiestnením a tvaroslovím stavieb, cez zariadenie interiéru, poľnohospodárske a remeselné náradie až po drobné úžitkové predmety, vo všetkom som nachádzal estetiku, vkus, zmysel pre proporcie, znalosť materiálu a skĺbenie funkčnosti s krásou. Dodnes však ostáva záhadou, prečo toto kultúrne bohatstvo nevieme lepšie zúročiť. Prečo sa aj prípadné pokusy o nadviazanie naň často kĺžu po povrchu. Prečo akosi nevieme pochopiť ducha tohto odkazu.
Na Slovensku bolo drevo po stáročia dominantným úžitkovým materiálom. Architektúra, nábytok, hospodárske náradie, kuchynský riad, všade drevo prevládalo. Ako pedagóg oddelenia dizajnu a tvarovania dreva sa snažím túto tradíciu študentom priblížiť. Ukázať im autentický ľudový výrobok však nemáte kde. V hlavnom meste krajiny s bohatou národopisnou minulosťou nenájdete galériu ľudového umenia, ani múzeum remesiel či úžitkového umenia.
Pokúsim sa opísať genézu dvoch školských úloh, v ktorých sme sa na ľudovú tradíciu snažili nadviazať.
Jednou z nich bola detská hračka dlabaná z topoľového dreva. Krátko po mojom nástupe na Školu úžitkového výtvarníctva vyrúbali na petržalskom nábreží Dunaja vari najmajestátnejší topoľ, aký som kedy videl. Jeho zdravé vetvy, miestami i meter hrubé, sa premenili na hromadu nepotrebných klátov. Z nich sme si na prívesnom vozíku navozili rôzne veľkosti na školský dvor. Mnoho rokov predtým som obdivoval prácu korytárov na Devínskej ceste za Karlovou Vsou. Po dlhom prehováraní mi predali korytársku motyčku, ktorá je v tomto remesle nepostrádateľným nástrojom. Keď som ju vtedy kupoval, očarený jej krásou, netušil som, že sa s ňou raz budem učiť narábať spolu so svojimi žiakmi. Spomínaní korytári od rozkálania kmeňa napoly až po najjemnejšie opracovanie robili všetko ručne. Najmä ťažkou sekerou a jemne vybrúsenou motyčkou s kratučkým slivkovým poriskom. Čisto ručnej práci sme teda ostali verní i my. Aby sme drevo stihli spracovať za mokra, čo si korytárska technika vyžaduje, zadal som úlohu študentom troch ročníkov. Vznikla tak početná kolekcia väčších hračiek. Niektoré boli hojdacie, iné na kolieskach, niektoré z jedného kusa, iné s pohyblivými časťami. Prínosom tejto úlohy je skúsenosť s používaním starého pracovného postupu a nachádzanie nového využitia pre zanikajúce remeslo. Podoba zvieraťa (v ľudovom rezbárstve častá) rozvíja záujem študenta o prírodu a učí ho prírodný tvar štylizovať do čo najväčšej jednoduchosti tak, aby nestratil pôsobivosť výrazu. Myslím, že vo väčšine prác sa podarilo túto štylizáciu organicky zladiť s požiadavkami materiálu, remeselného postupu, funkčnosti a trvanlivosti. Neskôr sme tieto skúsenosti využili pri tvorbe rehabilitačných pomôcok pre postihnuté deti i pri výrobe nábytku.
Pri téme nábytku inšpirovaného ľudovým umením bolo pre mňa najprácnejšou fázou zozbieranie inšpiračného materiálu. Musel som amatérsky suplovať absenciu monografie o slovenskom ľudovom nábytku, trpezlivo vyhľadávať ukážky roztrúsené v rôznych publikáciách, presedieť hodiny v Národopisnom ústave, aby som získal čo najviac ukážok z každého druhu nábytku. Až takto vyzbrojený xerokópiami som zadal tému študentom tretieho ročníka ako záverečnú prácu. Každý žiak si vybral iný druh nábytku. Úlohou bolo nájsť také tvaroslovie, ktoré by nekopírovalo ľudové predlohy, ale ktoré by zase nebolo až takým veľkým posunom do súčasného dizajnu, kde sa väzba s tradíciou vytratí. Z výsledkov tejto úlohy som na ukážku vybral lavicu z jaseňového dreva, ktorá sa dá jednoduchým preklopením sedacej časti a sklopením operadla premeniť na posteľ, a rozkladacieho dubového stola.
Na rozdiel od dlabaných hračiek sme značnú časť úlohy robili strojmi. Mnohé úkony, napríklad zvlakové lišty a drážky, sme však robili starosvetskými hoblíkmi. Konštrukcia nábytku je čitateľná, čapy prechádzajú naprieč dlabanými prvkami a vytvárajú strohý dekor. Nazdávam sa, že po neveľkých úpravách by sa niektoré z výsledkov tejto úlohy dali využiť i v sériovej výrobe a obstáli by ako v súčasnom mestskom interiéri, tak v prostredí vidieckej chalupy.
Črtou mladosti je túžba po originalite, slobode, nezviazanosti, vzbura proti hodnotám otcov… Ak je však určujúcou charakteristikou generácie nás, „otcov“, ignorancia voči prírode a kultúrnej tradícii, nie je potom kreativita mladých, ktorá rešpektuje poriadky prírody a tradície a snaží sa do nich nenápadne zaradiť a nadviazať na ne, originálnejšia, tvorivejšia, zmysluplnejšia či trvalo udržateľnejšia?