Rozhovor s Doc. akad. arch. Karolom Weisslechnerom
Adriena Pekárová
Posledné desaťročie bolo pre sféru slovenského autorského šperku obdobím získavania dobrých pozícií nielen v domácich, ale aj medzinárodných súvislostiach. Šperkárska tvorba dosiahla rešpekt a podáva dôkazy o tom, že šperk slobodne ťažiaci z experimentu i tradície je doménou osobitej umeleckej výpovede reflektujúcej skúsenosť súčasníka. Dianie oživuje predovšetkým mladá generácia tvorcov – absolventov oddelenia šperku a kovu S+M+L_XL na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorí vychádzajú z tohto ateliéru od roku 1995. V rozhovore s vedúcim tohto ateliéru doc. akad. arch. Karolom Weisslechnerom sa venujeme aktuálnym témam postavenia šperkárskej tvorby a jej vzťahu k pôvodnej tradícii, ale aj vlastnej tvorbe.
Moderný šperk už dávno opustil hranice klasickej remeselnej disciplíny a z estetického a drahocenného predmetu získal postavenie svojbytnej umeleckej disciplíny. Kedy došlo k tomuto posunu?
Vo svete tento proces prebehol v 60. rokoch, u nás je spojený s menom Antona Cepku, ktorý je významným predstaviteľom moderného európskeho šperku. U nás sa táto zmena nevnímala tak výrazne, ale to bolo podmienené spoločenskou situáciou. O šperku sa začalo uvažovať až neskôr – v 70. rokoch, keď začali robiť šperkové objekty sochári Jozef Jankovič a Erna Masarovičová. Napriek tomu šperk zostal okrajovou záležitosťou a kategorizoval sa do sféry úžitkového umenia. Takéto striktné delenie na úžitkové a „veľké“ voľné umenie je však už dávno prežité, hranice medzi nimi sa stierajú. Rozhodujúce je kritérium kvality. Šperkárska tvorba je jedna z kreatívnych oblastí, ktorá sprevádza ľudstvo od samého začiatku bytia, keď človek prevŕtal kosť či kamienok a zavesil si ho na krk. Šperk dostal spirituálny význam, bol komunikačným prostriedkom s okolím. Dával na známosť, že jeho nositeľ je chránený božstvom alebo má amulet proti zlému pohľadu, či patrí k nejakému kmeňu… Šperk bol odjakživa spätý s človekom.
V tom je odlišný od dnešného šperku, ktorý je výpoveďou autora, nie je to výpoveď nositeľa…
Ale v princípe sú to autorské výpovede, veď predsa kto si vyberie umelecký šperk, stotožňuje sa s posolstvom tvorcu. Často je to šperk vytvorený pre konkrétnu osobu a ten, kto siahne po takomto objekte, sa s ním identifikuje, nie je to anonymný masový kus, ale je to vždy solitér. Od praveku do dnešných čias sa to veľmi nezmenilo, lebo nositeľ šperku prostredníctvom neho komunikuje so svojím okolím. Či to je mladý punker s piercingom alebo človek, čo si kupuje umelecké šperky, obaja siahajú po forme komunikácie ako ich prapredkovia.
Kedysi bol šperk synonymom drahých kameňov a kovov. Dnešný šperk sa toho vzdal, nemá žiadne zábrany voči akémukoľvek materiálu…
To bola reakcia na zvulgarizovanie hodnoty zlata, keď sa vyznávalo len pre svoju cenu. Celkom inak to bolo napr. u Inkov, pre ktorých bolo zlato symbolom slnka a božstva, malo ochranný, rituálny charakter. V 19. a 20. storočí, keď sa rozbehla masová výroba šperkov, široké vrstvy si kupovali v šperku hlavne zlato, nie jeho umeleckú hodnotu. Reakciou šperkárov na takúto devalváciu v 60. rokoch bolo to, že siahli po plastoch a iných materiáloch, aby ukázali ľuďom, že hodnota artefaktu nie je v cene materiálu, ale v umeleckom stvárnení. Súviselo to s vývojom voľného umenia – z textilu, plastu a iných nových materiálov sa robili i sochy, zvlášť akryláty prinášali obrovské výrazové možnosti. Mnohí z autorov, ktorí sa začali venovať šperku, sa buď oslobodili od klasického remesla zlatníka, alebo prišli z iných sfér. V malom formáte šperku našli osobité možnosti vyjadrenia.
Ktoré osobnosti moderného šperku sú pre teba dôležité?
Rozhodne Anton Cepka je autor, ktorý – aj keď si to u nás málokto uvedomuje – výrazne ovplyvnil moderný európsky šperk. Z medzinárodnej scény si cením Georga Doblera, ktorý pracuje s odliatkami prírodnín a kameňmi, zaujímavý je aj Holanďan Rud Peters, pretože sa snaží o uvoľnenie foriem v rámci komponovania objektu. Pôvodne je sochár, no dnes sa snaží o skulpturálnosť v malom formáte, robí hybridy z pravých kameňov a plastov. Nabúrava hodnotový rebríček a ide ďalej. Podobne ako sa to deje v iných sférach, vo vede a technike, génovom inžinierstve a plastickej chirurgii. Aj šperk – podobne ako ostatné sféry umenia – reaguje na toto dianie. Je však otázne, či my šperkári sme ešte tvorcovia. To, čo sa snažíme dať dokopy z tradičných materiálov, génový inžinier dokáže vytvoriť z buniek živého organizmu, je schopný vymodelovať niečo tak, aby to vyrástlo podľa jeho predstavy. Plastickí chirurgovia pracujú priamo s ľudským telom – nie sú oni tí najväčší šperkári a praví tvorcovia, umelci?
Podľa počtu veľkých medzinárodných výstav za posledný rok-dva sa zdá, že šperk je momentálne v centre záujmu…
Podľa môjho názoru sa stále toho deje málo oproti iným výtvarným médiám a trvá snaha určitých kruhov považovať – hlavne u nás – šperk za „len“ úžitkové umenie. Je v tom aj trhový postoj, ktorý vyjadruje snahu ochrániť vlastné teritórium potenciálnych klientov. Udržať ich v povedomí, že len to, čo robia maliari, sochári, je fantastická hodnota. Som presvedčený, že umelecký šperk je svojbytný výtvarný artefakt, len forma je iná. Je takým istým výtvarným médiom ako hociktorá kreatívna sféra. Žiaľ, umelecký šperk je u nás stále málo prezentovaný a akceptovaný galériami aj kunsthistóriou.
Naznačuješ isté rozdiely v prijímaní a chápaní šperku odbornou sférou u nás a v ostatnej Európe. Možno hovoriť aj o rozdieloch v charaktere tvorby? Existujú nejaké regionálne črty šperku?
Som presvedčený, že tvorba, ak vzniká v určitom regióne a v určitých kultúrnych a spoločenských súvislostiach, vždy bude mať niečo špecifické. To ju robí príjemnou a atraktívnou aj pre ľudí z iných krajín. Aj náš šperk je zaujímavý tým, že má charakter regiónu strednej Európy, nehovorím o národných a pod. črtách. Je problém verbalizovať, čo sú tie znaky, ale v kontexte s inými šperkami sú rozdiely poznateľné.
V každom prípade je to podnet na diskusiu, či existuje regionálna alebo globálna kultúra a akým spôsobom sa s tým staršia a mladšia generácia vysporadúvajú. Pre študentov môjho ateliéru je teritórium existencie svet, nie Slovensko či Európa. Cítia a uvažujú podobne ako ich rovesníci na odlišných miestach sveta. Aj preto sa mohlo stať, že rovnaký nápad, ktorý v vznikol v mojom ateliéri, sa objavil o dva mesiace v katalógu z Holandska. Holandský študent vytvoril identickú záležitosť ako študentka z Bratislavy – feromónmi prilákané motýle sadajú na telo človeka, keď ide natretý po lúke, a robia mu živý šperk.
Vo výtvarnom živote výrazne cítiť aktivity mladých šperkárov – vystavujú, organizujú workshopy, dokonca medzinárodné…
Je to spojené s budovaním ateliéru SML_XL. U nás je rozdielna tradícia v porovnaní s inými krajinami v Európe, kde šperkárske a striebrotepecké tradície siahajú do 19. storočia. V Mníchove či v Pforzheime v Nemecku sú renomované akadémie – aktivít aj absolventov je viac. My sme sa ocitli v situácii, keď sa malé šperkárske dielne a zlatníctva zlikvidovali, zoštátnili a nebolo sa o čo oprieť… Je to proces, ktorý sa bude vyvíjať. Naši absolventi idú do života a som rád, že môžem hovoriť o výborných mladých šperkároch.
Čo vlastne rozhodlo o tom, že si sa ako architekt začal venovať šperku?
Šperk som robil síce už aj počas štúdia architektúry, ale po škole som mal ambície robiť veľké objekty. Postupne sa mi však začali hromadiť, nemal som ich kam odkladať, a tak som začal zmenšovať formát. Objavil som, že aj zmenšený formát mi dáva rovnaké, ak nie väčšie možnosti vyjadriť sa. Zaujímavé je aj to, že nositeľ šperku sa stáva výstavnou sieňou, „stenou“ vo výstavnej sieni, dokonca mobilnou… Jednoducho dosah šperku je v konečnom dôsledku oveľa intenzívnejší, než je to u objektov, ktoré stoja v galérii, kam príde pár ľudí. To viedlo – okrem iných aspektov – k tomu, že som sa začal intenzívnejšie zaoberať šperkom. Rozhodujúce pre mňa bolo kremnické sympózium umeleckého šperku r. 1991, ktoré organizovala Agneša Schrammová. V tom čase som sa ešte primárne zaoberal architektúrou a interiérom, ale odrazu v konfrontácii so skupinou výrazných osobností, ktoré sa tam stretli, som objavil nové možnosti šperku. Je to naozaj mikromega – malý svet – univerzum, ktorým sa dá nesmierne veľa sprostredkovať. Odvtedy som začal šperk intenzívne študovať a venovať sa mu. Vtedy som zistil, že mi na jeho skladovanie stačí aj kufor.
Ako sa vyvíjal tvoj vzťah k šperkárskym materiálom?
Pôvodne som začal s papierom, štukovou hmotou a objektmi z nešperkárskych materiálov a vo väčšom formáte – boli to skôr architektúry do krajiny tela. Samozrejme, neskôr ma očaril kov a postupne som sa za výdatnej pomoci pána Cepku naučil striebrotepecké technológie. Dnes pracujem so striebrom, s plastom, dentálnou hmotou, ktorá je pre mňa symbolom ľudskej substancie, ale aj s pravými brúsenými kameňmi. Silne na mňa vplývali sympóziá v Turnove, kde sa ťaží český granát a iné drahé kamene. Tam som sa s nimi zoznámil a dodnes ma fascinujú – napr. úžasný český granát alebo iné polodrahokamy v horninách. Všetky tieto materiály používam. To, čo zostalo z tej počiatočnej fázy, je práškový pigment, ktorý sa občas vysype z nejakého šperku, zanecháva stopu. Je to hra čistoty a nepoškvrnenosti a toho, čo u nositeľa vyžaduje opatrnosť, alebo aj neopatrnosť, ktorá človeka „poznačí“ alebo prinesie zaujímavú skúsenosť.
Z historického hľadiska má šperk remeselný pôvod, napokon podobne ako iné voľné disciplíny, ako napr. maliarstvo či sochárstvo. Je remeselná zručnosť pre dnešného šperkára dôležitá?
Som na prekvapenie mnohých kolegov ortodoxný – stále si myslím, že keď niekto maľuje obraz a keď vie, ako sa to robí, rozšíri to jeho schopnosti vyjadrovať sa. K našej sfére patrí aj ovládanie určitých techník a technológií, aj keď tvorca nepracuje s klasickým materiálom. Či už prejde od kovov k plastu a potom ku genetickému inžinierstvu, alebo bude raz schopný naaplikovať šperk pod kožu, ktorý bude rásť s energiou tela… Hovorím to aj študentom, že my šperkári musíme ovládať techniky a technológie, inak ukracujeme sami seba v schopnostiach materializovať to, čo máme v hlavách. Žiaľ, to sa mnohokrát nerado počúva. Veľa mladých sa však zaoberá šperkom možno práve preto, že to je vlastne jedna z mála disciplín, v ktorej vytvára výtvarník artefakt vlastnými rukami. Veď mnohí autori v iných médiách sú dnes viac-menej manažéri – obrazy či sochy „vymýšľajú“ a realizuje ich niekto iný. Myslím si, že v možnostiach remeselných techník je veľa neobjaveného. Veľa som sa naučil z biblie šperkárov …. nemeckého autora. Umelecký šperk je vlastne postavený na tradícii. Na výstave unikátnej kolekcie historických šperkov zo starých peruánskych hrobov Poklad zo Sipanu sa objavili šperky zo zlata a striebra, na ktorých je jasne vidieť, že ľudia v dávnej minulosti nepoužívali iné technológie ako dnes. Autorská tvorba stále pracuje s tradičnými technológiami, ktoré sa nezmenili – tepanie, granulácia…
Doc. akad. arch. Karol Weisslechner (1957) skončil štúdium interiérovej architektúry na VŠVU u prof. Vilhana (1988). Okrem interiérovej tvorby sa venuje od roku 1990 šperku. Od roku 1995 prevzal pedagogické vedenie oddelenia kovu a šperku na VŠVU po doc. Antonovi Cepkovi. Zúčastňuje sa rôznych medzinárodných tvorivých šperkárskych stretnutí, vystavuje doma i v zahraničí, venuje sa o zverejňovaniu a popularizovaniu výsledkov mladej generácie šperkárov.