Čipkárstvo

Čipkárstvo

Pletenie a predaj paličkovaných čipiek. V baníckych oblastiach Slovenska bolo pletenie čipiek na predaj do miest i dedín doplnkovým zamestnaním. V oblastiach obývaných roľníkmi tvorilo pletenie čipiek súčasť domáckej výroby pre vlastnú potrebu, prípadne aj na predaj. Čipky používané v textilnej kultúre obyvateľov dedín v malej miere plietli aj ženy v mestách. Paličkovaním (pletením, kneplovaním, kleplovaním) čipiek sa zaoberali ženy – čipkárky, prípadne aj muži a deti. Zhotovovanie čipiek teda nemalo na Slovensku formu remesla. Od polovice 19. do polovice 20. storočia bola výučba paličkovania, pletenie čipiek a taktiež ich predaj organizované aj spolkami a čipkárskymi školami či dielňami najmä formou rozptýlených manufaktúr.

Autor textu:
PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV

Titulná fotografia:
Čipkárky z Banskej Horduše (dnes Hodruša-Hámre, okr. Žarnovica) v 50. rokoch 20. storočia; Vedecké zbierky textov Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave (foto E. Marková).

Výrobky

VýrobkyDown

Najrozšírenejším výrobkom čipkárok boli čipky v tvare pásu. Ak mali rovné okraje, všívali sa ako vložky, mrežky či anzece medzi dva kusy tkaniny. Čipky so zubmi rozličného tvaru a veľkosti na jednom okraji (cipky, čipky, zubky) sa používali ako obruba okrajov textílií odevných (napr. rukávy, goliere, zástery), bytových (obrusy, plachty na prikrytie postele, uteráky a i.) a obradových (napr. úvodnice, kútne plachty, smrtné plachty). Čipky boli dôležitou súčasťou čepcov. Najčastejšie tvorili ich prednú časť (čelenka) alebo paličkované boli celé čepce. Banícke čipkárky plietli pásy dlhé niekoľko metrov na predaj. Roľnícke ženy zväčša poznali účel čipky, a preto ju uplietli len v potrebnej dĺžke. Čipky plietli aj v setoch – vložka a čipka použité v jednej textílii (napr. v okolí Nového Mesta nad Váhom na dlhé šatky škrobky, v okolí Piešťan na čepce). V 19. storočí sa vplyvom organizovania čipkárskej výroby sortiment obohatil o tvarovo i motivicky širokú škálu paličkovaných častí i celých kusov ženských odevov (napr. goliere a manžety) i bytových textílií (napr. dekoratívne prikrývky).

Oblasti a lokality výroby

Od polovice 19. do polovice 20. storočia možno na území Slovenska vymedziť 20 oblastí, prípadne obcí, v ktorých plietli špecifické typy čipiek. Odlišovali sa väzbami, motívmi, farebnosťou, požitým materiálom, spôsobom pletenia alebo spôsobom použitia. Ako prvá tieto typy čipiek roku 1962 vymedzila Ema Marková v knihe Slovenské čipky. Roku 1988 jej rozdelenie v knihe Slovenská ľudová paličkovaná čipka prehodnotila Veronika Géciová-Komorovská. Výskumy z prvého desaťročia 21. storočia umožnili zaradiť ako samostatný typ čipky z Kremnice (okr. Žiar nad Hronom) a jej okolia. Podľa hlavného druhu zamestnania, ktoré bolo zdrojom obživy obyvateľov jednotlivých čipkárskych oblastí, Marková rozdelila čipky na banícke a roľnícke, nazývané aj sedliackymi. Banícke čipky, ktoré plietli v stredoslovenských baníckych lokalitách a v Soľnej Bani (dnes súčasť Prešova), boli vzormi, väzbami, farebnosťou i použitým materiálom blízke západoeurópskym čipkám. Boli to čipky bielej, prípadne krémovej farby s prevažne geometrickými motívmi. Boli určené výlučne na predaj. Okrem územia dnešného Slovenska sa dostali do Maďarska, Rumunska, na Balkán i do Talianska. Od konca 19. storočia plietli v baníckych lokalitách aj čipky vo farebnosti textílií v dedinách, do ktorých tieto čipky predávali. V roľníckych obciach plietli ženy pre svoju potrebu alebo pre obyvateľov dedín s podobným druhom tradičného odevu a textílií roľnícke čipky. Tieto mali v porovnaní s baníckymi čipkami širšiu škálu väzieb, motívov a zväčša boli hustejšie. Od prelomu 19. a 20. storočia ich farebnosť korešpondovala s farebnosťou lokálneho či oblastného druhu výšivky. Roľnícke čipky vyšli z baníckych čipiek a z historických západoeurópskych čipiek. Boli však z hrubších, prípadne rôznofarebných nití. Alebo sa v nich vďaka tomu, že boli určené zväčša pre vlastnú potrebu, udržali náročné väzby a motívy (napr. tylové krajnianske čipky a hontianske čipky).

Západné Slovensko

Západoslovenské čipky vznikali v roľníckych lokalitách so slovenským, ale aj s chorvátskym a maďarským obyvateľstvom, čo sa prejavilo vo farebnosti čipiek. Na čipkách z niektorých lokalít možno badať spätosť s baníckymi a so slohovými čipkami západnej Európy. Časť čipiek vychádza z čipiek pletených v okolí Nového Mesta nad Váhom. Od počiatku 20. storočia je spoločnou črtou čipiek z tejto časti Slovenska harmonizácia s farebnosťou ľudovej výšivky.

Pletenie novomestských čipiek je doložené z polovice 18. storočia. Plietli ich v širšom okolí Nového Mesta nad Váhom, v 19. storočí i v Piešťanoch a okolí. Pásikové čipky, ktoré koncom 19. storočia plietli miestne židovky, sa našívali na konce škrobiek – dlhých šatiek uväzovaných na hlavu k sviatočnému odevu v Bošáci (okr. Nové Mesto nad Váhom) a jej okolí; preto sa čipky nazývajú aj bošácke. Sú z konopných, zo žihľavových, z bavlnených nití i zo surového hodvábu (šušel) a majú modrú, zelenú, hnedú, červenú i žltú farbu. Do stredu pásika je vpletená jedna alebo dve nite odlišnej farby alebo hrúbky. Čipky sa plietli v setoch – dve vložky a dva lemy, ktorých dĺžka závisela od šírky škrobky, na ktorú mali byť prišité. V niektorých z týchto čipiek možno nájsť prvky talianskych čipiek z Janova. Mnohopárové čipky (šírka 1 – 5,5 cm) majú základ z kosej mriežky. V nej sú pavúčiky, vlnovky, vejárovité zúbky a i. Pletenie čipiek v okolí Nového Mesta nad Váhom zaniklo začiatkom 20. storočia.

Z 2. polovice 19. storočia sú údaje o hlbockých čipkách. Plietli ich roľnícke ženy v obciach Hlboké, Koválov, Rohov (okr. Senica), koncom 19. storočia ešte aj v Senici, Čáčove (dnes časť Senice), Brezovej pod Bradlom (okr. Myjava) a v Myjave. Čipky tvorí pásik v plátnovej väzbe, prípadne s vlnovkou. Plietli ich na forme iba s vyznačenou líniou prútika (pár vpletených vzájomne sa krížiacich nití) alebo vrkôčika (dva páry vpletaných nití). Kde sa pásik menil na riedku väzbu s dierkami, tam čipkárka plietla spamäti. Ohyby pásika spájali pomocou háčika. Plôšky medzi ohybmi vypĺňajú kvietky zo 6 alebo z 8 lístkov. Čipky sú z konopných a bielych bavlnených nití, v Hlbokom po 1. svetovej vojne používali na pletenie žlté bavlnené nite. Prútik, vrkôčik a kvietky sú z bielych, červených, modrých, prípadne oranžových, čiernych alebo žltých bavlnených nití. Čipky tvorí rad vedľa seba radených oblých zubov (ficle). Na hornom okraji ich spája vodorovný pásik (šnorka). Čipky sa používali ako obruba úvodníc, kútnych plachiet, uterákov, obrusov, prikrývok na postele. Predajom na trhoch sa dostávali aj do obcí na Záhorí. Čipky z Hlbokého sú blízke novomestských čipkám. Pletenie hlbockých čipiek zaniklo v 50. rokoch 20. storočia.

Aj prvé údaje o seredských čipkách sú z 2. polovice 19. storočia. V okolí Serede i v samotnom meste, ktoré bolo centrom ich produkcie, sa pletením čipiek zaoberali ženy, ale aj muži, ak nemali iný zárobok. V čipkách sa spájali konopné, žihľavové a hodvábne nite prírodnej farby s bavlnenými červenými, modrými, žltými, zelenými, čiernymi niťami i niťami zlatej a striebornej farby. Na čipky používali taktiež modré, zelené, čierne, menej červené, prípadne žlté, biele a ružovofialové vlnené nite (berlínka, haras). Pásik v plátnovej väzbe tvorí hustú vlnovku (čipka húsvaška), opakujúci sa motív troch prstov, v najnáročnejšej hviezdičkovej čipke motív kvetu či hviezdy v strede s hviezdou z lístkov. Základom mnohopárových čipiek je kosá sieť a v nej sú napr. osmičky, hviezdičky upletené z lístkov. Majú tvar pásu, zväčša na jednom okraji s kosoštvorcovými alebo polkruhovými zubmi. Čipky sa používali na tradičnom odeve žien i mužov v obciach v širokom okolí Trnavy ako obruba rukávov, čepcov, šatiek, záster atď. Čipkárky plietli aj interiérové prikrývky a aplikácie na posteľnú bielizeň. Pásikové čipky sú blízke iným západoslovenským pásikovým čipkám. Mnohopárové čipky sú pestrofarebným variantom západoeurópskych čipiek typu torchon. Seredské čipky plietli asi do polovice 20. storočia.

Z 2. polovice 19. storočia sú dochované šopornianske čipky. Z konopných, bavlnených, vlnených nití a zo surového hodvábu ich plietli roľnícke ženy v Šoporni, vo Veľkom Grobe (okr. Galanta), v Chorvátskom Grobe, Čataji (okr. Senec) i vo Viničnom (okr. Pezinok). Začiatkom 20. storočia sa ich hlavná červeno-modrá farebnosť zmenila na žlto-oranžovú. Vývin čipiek bol spätý s tamojšou výšivkou: čipky a výšivky sa robili z rovnakých nití. V 2. polovici 19. storočia sa začalo vyšívať na tenké bavlnené plátno hodvábnymi niťami. Z nich pletené jemné a husté čipky dosiahli technický a estetický vrchol pred 1. svetovou vojnou. Po nej sa čipky stali jednoduchšími a pestrejšími. Ide prevažne o mnohopárové čipky zo súbežných radov obsahujúcich ploštičky, osmičky, vlnovky, plôšky v plátenkovej väzbe i s dierkami. Ak má čipka na jednom okraji zúbky, sú vo všetkých farbách použitých v čipke. Čipky zdobili ženský odev i kútne plachty v obciach, kde ich plietli, a aj v Hájskom (okr. Šaľa) a Pate (okr. Galatna), obciach s rovnakým tradičným odevom, aký bol v Šoporni. V malej miere plietli z vlny a bavlny aj pásikové čipky so vzorom podobným tulipánu. Šopornianske čipky, vzhľadom blízke seredským, slovenskogrobským i jelšovským čipkám, plietli ešte v 60. rokoch 20. storočia. Roku 2002 ich pletenie ako záujmovú činnosť obnovila skupina miestnych žien.

Čipky nazývané slovenskogrobské plietli ženy v Chorvátskom Grobe (okr. Senec), Slovenskom Grobe, vo Viničnom (okr. Pezinok) a Vajnoroch (mestská časť Bratislavy) od konca 19. storočia. Paličkovať sa naučili od žien z Jablonice, zo Šoporne a z okolia Myjavy, ktoré do obcí chodili na poľnohospodárske práce. Z bavlnených, zo žihľavových, z hodvábnych, kovových i zo syntetických nití plietli pásikové a mnohopárové čipky používané v obciach i v okolí Bratislavy a Pezinka. Mnohopárové čipky zlatej a striebornej farby s efektmi iných farieb používali do čepcov, čierno-zlaté vložky do záster. Čipky (z nití dvoch hrúbok) s pavúčikmi, osmičkami, ploštičkami v kosej mriežke všívali aj do rukávcov a mužských košieľ. Pásikové bielo-žlté čipky s motívom srdca, prstov (prstačka), ženskej postavy (panenková), husej šľapy tvorili obruby záster, kútnych plachiet, pôlok. Čipky na kútne plachty mali aj podobu veľkých zubov (candle). Takéto čipky plietli v Slovenskom Grobe pod vplyvom spolku Izabella. Na odevy z konopného plátna používali bavlnené čipky, na sviatočné odevy čipky z hodvábnych, kovových a zo žihľavových nití. Od Slovákov prevzali paličkovanie čipiek Chorváti v obciach Chorvátsky Grob, Viničné a Vajnory. Slovenskogrobské čipky sú blízke seredským a šopornianskym i novomestským čipkám. Pletenie tohto typu čipiek pretrvalo dodnes.

Až zo začiatku 20. storočia pochádzajú dochované jelšovské čipky, hoci ich pletenie má zrejme staršiu tradíciu. Plietli ich ženy v obciach Hosťová, Výčapy-Opatovce, Jelšovce, Jelenec, Kolíňany, Dolné Obdokovce, Žirany, Bádice a Mechenice (posledné dve sú dnes miestnymi časťami obce Podhorany) v okrese Nitra, obývaných vo výraznej miere maďarským obyvateľstvom. Na čipky používali žlté, fialové, prípadne aj červené alebo zelené vlnené nite. Novším materiálom boli konopné a modré, biele i červené bavlnené nite. Husté a pevné mnohopárové čipky, pletené bez predlohy, tvorili lemy rukávov rukávcov, záster, obrusov, kútnych plachiet. Obruby mali na jednom okraji polkruhové zuby z pásikovej čipky alebo sa takéto zuby plietli samostatne zo širšieho pásika.

Vložky obsahujúce vlnovky, osmičky, kvietky z lístkov mali na okrajoch rovné plátenkové línie. Čipky používali aj v obciach, kde sa nosil rovnaký typ ľudového odevu ako v Jelšovciach. Čipky farebne harmonizovali s výšivkami na textíliách, ktorých boli súčasťou. Jelšovské čipky sú blízke baníckym čipkám z Banskej Hodruše (okr. Žarnovica), z ktorých asi vznikli, aj hontianskym čipkám. Čipky v tejto oblasti prestali pliesť približne v polovici 20. storočia. V 90. rokoch sa k ich pleteniu vrátila skupina čipkárok z Nitry.

Pôvod krajnianskych čipiek siaha do 80. rokov 19. storočia, keď sa v obci Krajné (okr. Myjava) usadili dve sestry čipkárky z východočeského mesta Vamberk. Plietli na zárobok tylové čipky a od nich sa to naučili miestne ženy. Dovtedy v oblasti plietli čipky z konopných nití na kútne plachty i na kroje. Z Krajného sa pletenie rozšírilo do ďalších obcí Myjavskej pahorkatiny. Pliesť čipky sa učili 14- až 15-ročné dievčatá a plietli ich zvyčajne len do svojej svadobnej výbavy; k pleteniu sa prípadne vrátili, až keď ich deti vyrástli. Čipky sú z tenkých bielych nití značky MEZ a DMC hrúbky č. 120, 200 až 250. Hrubšia biela bavlnená priadza (napr. perlovka) kontúruje motívy. Základom tylových čipiek je sieť so šesťuholníkovými očkami. V nej očká, plné plôšky a vpletená hrubšia niť vytvárali najmä geometrické a rastlinné motívy. Samostatným technickým prvkom je pletenie zubov v tvare trojuholníka, lichobežníka či oblúka. Tylové čipky ako vložky (mrežky) a obruby (cipky) dodnes tvoria súčasť tradičného odevu tamojších žien – čepcov, záster, rukávcov a i. Sú aj ozdobným prvkom kamže (vrchný bohoslužobný odev evanjelických duchovných). Po ústupe záujmu o tylovú čipku od 50. rokov 20. storočia sa v 90. rokoch 20. storočia ich pletenie oživilo. Roku 2016 bola táto čipka zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Aj ženy v Nových Sadoch (okr. Nitra) sa naučili pliesť tylové čipky od žien z Krajného, ktoré sa do Nových Sadov prisťahovali po 2. svetovej vojne. Ešte v 50. rokoch 20. storočia plietli tieto biele tylové čipky aj v obciach Horné Zelenice a Pastuchov (okr. Hlohovec). Základom čipiek je sieť so šesťuholníkovými očkami (paličkovaný tyl), v ktorej sú z očiek, plôšok v plátnovej väzbe i vpletaním hrubšej nite vytvorené geometrické a rastlinné motívy.

V porovnaní s krajnianskymi čipkami sú tieto čipky hrubšie a hustejšie. Používali ich na výzdobu čepcov, tvorili ich čelenku. Pletenie týchto čipiek zaniklo v 2. polovici 20. storočia.

Na koniec 19. storočia siaha pôvod piešťanských čipiek. Dovtedy v okolí Piešťan paličkovali čipky z konopných, hodvábnych i kovových nití podobné novomestským čipkám. Tamojšie ženy sa naučili pliesť aj tylové čipky, ktorých pletenie vtedy do obce Krajné (okr. Myjava) priniesli dve čipkárky z Vamberku v Čechách. Čipkárky postupne bielu farbu tylovej čipky zamenili za žltú, oranžovú, červenú a neskôr aj za ďalšie farby. Tylový základ nahradili kosou mriežkou s veľkými okami a s lístkami a ploštičkami.

Ploštičky upletené z 5 nití postupne vyplnili celú plochu čipky. Takto boli pletené čepcové súpravy – vložka a obruba s trojuholníkovými zubmi – i vložky do rukávov rukávcov. Plietli tu aj čipky s plátnovými a polpárovými geometrickými motívmi v kosej sieti a so zúbkami, používané napr. na obruby záster.

Šili z nich aj goliere k ženskému kroju. Piešťanské čipky boli z rôznofarebných bavlnených a hodvábnych nití, ako aj z kovových nití. Okrem Piešťan ich plietli a používali v obciach Bašovce, Krakovany, Vrbové (okr. Piešťany), Pobedim a Podolie (okr. Nové Mesto nad Váhom). Používali ich aj v dedinách v údolí Váhu od Nového Mesta nad Váhom po Piešťany. Pokým čipky z ploštičiek možno považovať za jedinečný prvok piešťanských čipiek, čipky s kosou sieťou a oblými zubmi sú variantom západoeurópskych čipiek typu torchon. Piešťanské čipky sa pletú dodnes.

Až z 20. storočia pochádzajú údaje o pletení topoľčianskych čipiek. Zaoberali sa ním roľnícke ženy v Solčanoch (okr. Topoľčany) a Rómky v okolí Topoľčian, najmä v Rybanoch (okr. Bánovce nad Bebravou). Čipky plietli z pestrofarebných bavlnených, hodvábnych, vlnených i konopných nití. V Solčanoch ženy, nazývané spodnikárky, plietli siedmimi pármi paličiek jednoduché, tkaniciam utkaným na doštičke podobné plátenkové čipky.

Mali až osemfarebné pásiky s osmičkami a ženy si ich prišívali na čelenku čepcov. Dvanástimi pármi paličiek plietli suknárky z vlnených i bavlnených červených, modrých, ružových nití doplnených bielymi, žltými niťami, menej aj niťami zlatej farby, čipky obsahujúce plátenko, polpár, pavúčiky, osmičky i ploštičky. Čipkárky v Rybanoch a okolí plietli konopno-bavlnené dvoj- alebo trojfarebné čipky so zúbkami, v ktorých využívali plátenko, polpár i ploštičky. Pletenie topoľčianskych čipiek zaniklo v 2. štvrtine 20. storočia.

Stredné Slovensko

V strednej časti Slovenska sa nachádzajú oblasti tradičného baníckeho čipkárstva – obce v okolí Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice a Kremnice (okr. Žiar nad Hronom). Čipky tu okrem žien plietli aj muži a deti, v 17. – 18 storočí z ľanových, neskôr i bavlnených nití. Zrejme presídľovaním baníckych rodín, ale aj predpokladanými vplyvmi talianskych čipiek sa tu pletenie čipiek rozšírilo aj do lokalít v Liptove, Honte a Novohrade.

Z 2. polovice 19. storočia sú dochované starohorské čipky, no ich pletenie možno predpokladať už v 17. storočí. Od konca 19. do polovice 20. storočia existovala na Starých Horách (okr. Banská Bystrica) čipkárska dielňa, kde sa paličkovanie aj vyučovalo. Čipky plietli aj v priľahlých obciach a osadách. Starohorskými nazývali pri predaji aj čipky pletené v iných stredoslovenských banských obciach. Najstaršie čipky boli pletené bez predlohy. V 19. storočí sa tu plietli biele mnohopárové čipky s kosoštvorcovou sieťou s geometrickými motívmi pletenými plátenkom a polpárom, ako aj s lístkami. Boli to obruby a vložky do textílií, ktoré sa predajom šírili po Slovensku i mimo neho. Plietli tu aj pásikové čipky – spájané zošívaním, nie háčikom – v podobe oblých zubov (krajce). Biele požívali v Čičmanoch (okr. Žilina), bielo-červené na lemy golierov a rukávcov v Liptovskej Lúžnej, Liptovskej Osade i Liptovských Revúcach (okr. Ružomberok). V obci Baláže (okr. Banská Bystrica) plietli pre horehronské obce pestrofarebné zuby (tam nazývané klopty), používané ako obruby napr. na pôlky, i vložky s červenými kosoštvorcami v strede a s červenými, modrými i so zelenými okrajmi. V osade Motyčky (okr. Banská Bystrica) plietli pestrofarebné čipky pre niektoré liptovské obce. Biele čipky s geometrickými motívmi boli blízke západoeurópskym čipkám typu torchon. Starohorské čipky sa pletú aj v súčasnosti.

Písomné údaje o pletení špaňodolinských čipiek sú z 18. storočia a je reálny predpoklad jeho existencie už v 17. storočí. V obci Špania Dolina (okr. Banská Bystrica) bola roku 1883 zriadená čipkárska škola. Fungovala niekoľko mesiacov a v rokoch 1942 – 1946 bola obnovená Spolkom pre zveľaďovanie domáckej výroby. Plietli tu biele mnohopárové čipky s kosou mriežkou s geometrickými motívmi v plátenkovej a polpárovej väzbe, s pavúčikmi, očkami, s vpletanou a hrubšou kontúrovacou niťou. V menšom rozsahu tu plietli pásikové čipky. Pôvodne vraj boli špaňodolinské čipky pletené bez predlohy. Čipky boli určené na predaj (najďalej sa dostali do Rumunska) a používali sa ako vložky i ako obruby so zubmi. Trebárs biela čipka s motívom zubatej vlnovky i čipky s vpletanou hrubšou niťou sa používali do čeleniek horehronských čepcov nazývaných kápky (preto kápkové čipky). Pre Podpoľanie plietli približne od roku 1925 tamojšej výšivke farebne prispôsobené žlté, oranžové čipky s vpletanou hrubšou niťou. V okolí Bardejova šili zo špaňodolinských čipiek čepce, preto mali čipky aj názov bardejovské. Špaňodolinské čipky sú blízke západoeurópskym čipkám typu torchon. Ich pletenie sa udržalo dodnes.

Najstaršie údaje o pletení hodrušských čipiek sú zo 17. storočia, keď bola Banská Hodruša (dnes miestna časť Hodruše-Hámrov, okr. Žarnovica) súčasťou Banskej Štiavnice. V rokoch 1875 – 1888 tu bola čipkárska dielňa, ktorá fungovala aj v rokoch 1929 – 1951. Okrem Hodruše plietli čipky aj v Banskej Belej a Prenčove (okr. Banská Štiavnica), v Sitnianskej (predtým Štefultov, dnes súčasť Banskej Štiavnice), Pukanci (okr. Levice) a v Hronskom Beňadiku (okr. Žarnovica). Čipky plietli ženy. V Pukanci v 1. polovici 20. storočia v zime paličkovali aj muži, ktorí v iných častiach roka pracovali ako murári. Hodrušské čipky boli mnohopárové, biele a tak ako čipky z iných baníckych čipkárskych oblastí a lokalít boli určené na predaj. Mali kosú mriežku, hrachovinku v základe a geometrické motívy. Vplyvom dielne tu plietli aj pásikové čipky v podobe častí do mestských odevov, bytových textílií, dekoratívne prikrývky i čipky na interiérové textílie do kostolov. Hodrušské mnohopárové čipky boli podobné čipkám z hontianskych obcí, na ktorých vývoj mali zrejme vplyv. Pletenie tohto typu čipiek zaniklo asi v 60. rokoch 20. storočia.

Z roku 1643 je prvý písomný údaj o pletení kremnických čipiek, viažuci sa na Kremnicu (okr. Žiar nad Hronom). Roku 1888 tu bola založená školská dielňa ako základ Kremnickej uhorskej kráľovskej štátnej čipkárskej školy (názov mala od roku 1899, a to v maďarčine). Roku 1898 bola dielňa presťahovaná do Kremnických Baní (vtedy Piargy; okr. Žiar nad Hronom) a stala sa hlavnou z dielní, ktoré postupne vznikali najmä v okolí Kremnice: Staré Hory (1894), Lúčky (1903; okr. Banská Štiavnica), Kremnica (znova 1908), Kunešov a Krahule (1912; okr. Žiar nad Hronom). Dozorný výbor školy sídlil v Kremnici. V školských dielňach sa dievčatá a ženy učili pliesť čipky a dielne im poskytovali aj zárobok. Od roku 1919 dielne spravoval Státní ústav školský pro domácí průmysl v Prahe, v rokoch 1939 – 1952 Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby v Bratislave. Roku 1948 prešli dielne do družstva Kroj. V dielňach plietli čipky z bielych i rôznofarebných bavlnených nití, z ľanových a režných konopných nití, z prírodného i zo syntetického hodvábu. Boli to mnohopárové i pásikové čipky typické aj pre iné banícke čipkárske lokality. Asi do polovice 20. rokov 20. storočia v kremnickej škole vznikali aj čipky podľa návrhov Vojtecha Angyala. Pod správou spolku plietli v dielňach napr. aj konopné čipky so vzormi ľudových čipiek. Pletenie čipiek roku 2000 oživila skupina žien v Kremnici.

Najstaršie dochované hontianske čipky sú z 2. polovice 19. storočia. V 21 obciach Hontu (dnes okr. Krupina a Veľký Krtíš) ich pre seba a pre okolité obce plietli tamojšie ženy. Na čipky, pletené bez predlohy, používali doma pradené nite z ľanu, menej z konopy, od konca 19. storočia biele, neskôr aj rôznofarebné bavlnené nite. Boli to husté, najmä mnohopárové čipky, používané ako obruby a vložky v odevných a bytových textíliách. Čipky mali základ najmä z kosej mriežky. V nej boli geometrické, menej rastlinné motívy, pletené plátenkom a polpárom, ďalej lístky, pavúčiky, retiazka. V obnášaných čipkách motívy ešte kontúrovala hrubšia biela alebo inofarebná priadza. Pásikové čipky mali tvar oblých zubov. Rôznorodé boli čipky na čelenky čepcov: napr. v Senohrade a Litave (okr. Krupina) to boli úzke, z lístočkov zložené cipky či racky z tenkých bavlnených nití, široké 1,5 – 2 cm; v Sucháni (okr. Veľký Krtíš) to boli mrežky so zúbkami, široké aj 7,5 cm, z ľanových a konopných nití. Vzory hontianskych čipiek obsahuje vzorník talianskych čipiek Nüw Modelbuch z roku 1561 a ich pôvod možno hľadať aj v baníckych čipkárskych lokalitách Hontu (Banská Štiavnica a okolie). Pletenie bez predlohy sa v Honte (v osobe jednej čipkárky) udržalo aj po roku 2000. Dnes však čipky s hontianskymi vzormi pletú na forme.

V oblasti medzi Modrým Kameňom (okr. Veľký Krtíš), Lučencom a dnes už neexistujúcou obcou Turie Pole (okr. Zvolen) plietli novohradské čipky. Roľnícke ženy ich paličkovali pre seba z ručne pradených konopných a ľanových nití (z nich boli aj domáce tkaniny), začiatkom 20. storočia aj z bavlnených nití. Tieto mnohopárové čipky majú formu pásu (v šírke 3 – 10 cm) s obidvoma rovnými okrajmi. Sú to husté čipky, pletené bez predlohy. Majú farbu konopných a ľanových nití alebo sú biele a v rozličnej miere sa v nich uplatňujú oranžové, tmavočervené, žlté bavlnené nite. Základom čipiek je kosá mriežka, v ktorej sú geometrické motívy, pavúčiky, motív zvončeka, prípadne kontúrované vpletenou hrubšou niťou. Alebo sa v čipke jeden prvok opakuje v 3 alebo 5 pri sebe idúcich radoch. Čipky tvoria vložky v textíliách a obruby ich okrajov, najmä v tradičných ženských i mužských odevoch. Novohradské čipky sú podobné baníckym čipkám (z nich asi vznikli) a čipkám z Hontu. Ich pletenie zaniklo v 50. rokoch 20. storočia.

Najstaršia zmienka o liptovských čipkách z roku 1772 z Liptovskej Slienice (okr. Liptovský Mikuláš) hovorí o pokute pre ženy, ak budú nosiť na čepcoch „diabelskie chvosty“, teda dlhé čipky. Z roku 1802 je údaj o čipkárskej škole v Liptovskom Hrádku. Čipky paličkovali roľnícke ženy asi v takmer tretine obcí Liptova. Z bielych ľanových a konopných doma pradených i z bavlnených nití plietli bez formy husté mnohopárové čipky. Do polovice 20. storočia to boli aj čipky na pôlky, potom už iba široké, rovné pásy so zúbkami na jednom okraji na čepce, v Sliačoch (okr. Ružomberok) v 20. storočí polkruhové pásy tvoriace čelenky čepcov. V páse boli buď veľké oká (Smrečany, Liptovská Kokava; okr. Liptovský Mikuláš), alebo plochu vypĺňala veľká škála geometrických motívov a väzieb (Sliače). Čepcové čipky boli široké maximálne 15 cm a plietli ich pomocou až 150 paličiek. V Liptovskej Lúžnej, Liptovskej Osade a Liptovských Revúcach (okr. Ružomberok) plietli vďaka čipkárke, ktorá sa prisťahovala zo Starých Hôr, z rôznofarebných bavlnených a vlnených nití čipky na čepce i na obruby golierov rukávcov. Liptovské čipky prestali pliesť v poslednej štvrtine 20. storočia. Po roku 2000 sa k čepcovým čipkám ako k zdroju inšpirácie najmä na tvorbu obrúb dekoratívnych interiérových prikrývok obrátila Mária Čobrdová z Martina.

Východné Slovensko

V čipkárstve východného Slovenska sa spojili prvky historických západoeurópskych, najmä talianskych čipiek s tradíciami čipkárstva baníckych oblastí Slovenska. Špecifickým prvkom východoslovenského čipkárstva je produkcia pásikových čepcových čipiek i čepcov pre dedinské prostredie a obrúb s bohatými rastlinnými motívmi.

Podľa dochovaných gemerských čipiek bolo ich pletenie rozvinuté už v 18. storočí. Ešte v 1. polovici 20. storočia ich plietli v 7 obciach v údolí rieky Slaná od Henckoviec po Rejdovú (okr. Rožňava). Tu sa paličkovanie udržalo najdlhšie, a tak sú nazývané aj rejdovskými čipkami. Ženy plietli čipky z ľanových, konopných, hodvábnych a bavlnených nití. Z 1. polovice 19. storočia sú obdĺžnikové čipky na ukončenie pôlok. Do konca 19. storočia plietli obruby s polkruhovými zubmi na kútne, smrtné plachty, pôlky, v 20. storočí už len čelenky čepcov nosených v obciach, kde ich plietli. Gemerské čipky sú pásikové, pletené na forme. Obsahujú všetky na Slovensku známe väzby, ako aj len im vlastné väzby (napr. plátenko s okrajom z očiek). Pásik vypĺňa celú plochu čipky alebo tvorí len motívy a obrubu. Zvyšok plochy vypĺňa mriežka z retiazky alebo gater (kosá mriežka pletená ako pásik). V čipkách sú takmer výlučne rastlinné motívy – kalichovité kvety, kvety s okvetím, vetvy s kvetmi a listami, v 20. storočí zjednodušené na obdĺžniky vyplnené slučkami. Do začiatku 20. storočia boli čipky režné, biele, prípadne mriežka bola zelená, modrá, čierna. V čepcových čipkách dominovala červená a čierna farba, modrá, zelená, žltá boli doplnkové. Gemerské čipky sú väzbami a motívmi blízke pásikovým čipkám z Milána. Gemerské čipky sa pletú aj v súčasnosti.

Na Spiši plietli čipky zrejme už v 17. storočí. Dnes je iba známe, že spišské čipky plietli v Levoči (okr. Levoča), Lomničke (okr. Stará Ľubovňa), Bušovciach (okr. Kežmarok), no zrejme aj inde. V 18. storočí tu pozamentári asi plietli hodvábne čipky. Materiálom na čipky boli aj biele ľanové nite a rôznofarebné bavlnené nite. Spišské čipky boli pásikové. Biele zákrutkové čipky boli z pásika ohýbaného do slučiek. Doplnené boli prípadne kalichovitými kvetmi. Alebo zákrutky boli v mriežke z retiazky či tylu. V bielych čipkách boli v mriežke aj vetvičky s kvetmi. Takéto čipky sú známe z kostolných i zo svetských plachiet z Gemera, Liptova i zo západného Slovenska zo 17. a z 18. storočia. Čepce, ktoré nosili v dedinách na Spiši a v Šariši, paličkovali najdlhšie v Levoči. Základom čepca bol rám. V ňom boli do podoby krúžkov a slučiek štylizované motívy kvetov v rozličných farbách v čiernej mriežke. Podľa farieb rámu a motívov i rozdielov v strihu sa rozlišovali katolícke čepce, ruské čepce (pre obce v údolí rieky Torysa) a čierno-biele poľské čepce so širokou prednou časťou (pre oblasť medzi obcami Lendak, Stará Ľubovňa a Orlov). Pred 2. svetovou vojnou plietli čepce z hodvábnych, potom z bavlnených nití na vyšívanie. Spišské čipky sú blízke pásikovým čipkám z Milána i gemerským čipkám. Pletenie čepcov tu zaniklo v 3. štvrtine 20. storočia.

V Šariši plietli čipky asi už v 16. storočí. V 17. a 18. storočí ženy z Prešova, zo Sabinova a z Bardejova plietli pre pozamentárov kovové čipky. K šarišským čipkám patria aj zákrutkové čipky a najmä čipky zo Soľnej Bane, ktoré v 17. storočí asi ovplyvnili čipkárky z Talianska. V 19. storočí, keď bola Soľná Baňa jedinou čipkárskou lokalitou Šariša, škálu tamojších čipiek obohatila čipkárska dielňa založená začiatkom 80. rokov 19. storočia; Soľná Baňa vtedy bola súčasťou obce Solivar, a preto sa uvádza ako solivarská dielňa. Vtedy tu začali pliesť biele čipky pre mestských odberateľov ako v stredoslovenských baníckych čipkárskych lokalitách. Naopak, typicky soľnobanské čipky na čelenky čepcov (aj tých, ktoré sa paličkovali v Levoči) boli určené pre ženy na dedinách. Tieto pásikové kusové biele i pestrofarebné čipky s bielym alebo čiernym základom plietli z ľanových, bavlnených, hodvábnych i kovových nití. Farby, ich kombináciu i počet zubov (jablušky) na 2 – 3 rovných pásoch (ketješky) určovali lokálne zvyklosti žien z odberateľských obcí. Podľa nich sa rozlišovala čipka župčianska (podľa obce Župčany; okr. Prešov), košická (medzi Košicami a Margecanmi; okr. Gelnica), šiková (s niťami zlatej farby alebo len z týchto nití), sabinovská (pre obce v okolí Sabinova), rusnačka (Nižné a Vyšné Repaše; okr. Levoča) atď. Čipky obsahovali plátenko, polpár, tyl, oká, ploštičky, kosú mriežku, lístky. Často sa nich striedali rôznofarebné osnovné a vodiace nite. Soľnobanské čipky sa pletú dodnes.

Materiál

MateriálDown

Na území Slovenska plietli čipky z nití rozličného pôvodu a ich použite súviselo s obdobím a prostredím vzniku čipky i s jej účelom. Historické čipky, o ktorých nevieme, či boli pletené aj na Slovensku, boli z hodvábnych a kovových nití zlatej a striebornej farby i z ľanových nití. V baníckych oblastiach plietli z ľanových nití čipky na predaj. Ľanové nite, pradené doma, používali aj v roľníckych čipkách, a to výrazne viac než nite konopné. V niektorých oblastiach používali vlnené nite, pre čipkárky príťažlivé farebnosťou. Zo žihľavových nití, nazývaných mizikor či necikor, plietli čipky v okolí Nového Mesta nad Váhom. Tu i v okolí Chorvátskeho Grobu a v Soľnej Bani plietli čipky aj z hodvábnych nití. Na pletenie slúžil aj surový nespradený hodváb, nazývaný šušeľ. V 20. storočí sa rozšírilo používanie bavlnených nití rozličnej hrúbky a značiek. Pre čipkárky bola lákavá najmä pestrosť ich farieb. V 1. polovici 20. storočia sa začali používať aj nite zo syntetických vlákien.

Technologické postupy a pracovné nástroje

Technologické postupy a pracovné nástrojeDown

Paličkovaná čipka je samonosný prelamovaný textil zhotovený krížením a krútením nití pomocou paličiek na podložke. Paličkovanie je technikou pletenia, pri ktorom sa dvojice i skupiny zvislo, vodorovne i koso idúcich nití spájajú do väzieb. Z nich sa tvoria celistvé i prelamované plochy (s okami). Najjednoduchším prvkom paličkovaných čipiek je retiazka (pletenec z dvoch párov). Základom väčšiny čipiek i ďalších väzieb je plátenková väzba. Vychádzajú z nej krížené a krútené plátenká i kosá mriežka. Podobné využite ako plátenko má polpár. Základom mnohopárových čipiek sú mriežky s okami, tylová väzba. Samostatnými prvkami sú lístky, ploštičky, pavúčiky i spôsoby vpletania hrubšej nite do plátenka alebo do mriežok pri kontúrovaní motívov. Oblastné a lokálne typy čipiek na Slovensku obsahujú ešte ďalšie varianty a kombinácie týchto väzieb.

Čipky sa pletú paličkami (nazývanými napr. bábence, drevečká, klepne, kyjanky), ktoré majú na jednom konci cievke podobnú časť na namotanie nite. Ostatná časť paličky slúži na jej uchopenie. Tvar paličky závisí od druhu pletenej čipky – napr. na pletenie pásikových čipiek, ktorých časti sa spájajú háčikom, sa používajú paličky so zúženým až špicatým koncom. Najtenšie paličky slúžia na pletenie tylových čipiek, najhrubšie na čipky z doma pradených nití. Vplyvom čipkárskych dielní sa v baníckych lokalitách začali používať paličky s krytom.

Podložka na pletenie čipiek (baba, batoh, bambúr, hlava, hrča, sotor, vankúš atď.) mala tvar gule alebo valca a bola naplnená napr. plevami či senom. Podložka bola počas pletenia položená v košíku, v site, drevenej škatuli, v okolí Myjavy na podstavci (krosienka).

Pri najstaršom spôsobe paličkovania spamäti po holom (myslí sa vankúši), zaužívanom napr. v Honte a Novohrade, viedol čipkárku pás čierneho súkna všitý do obliečky po obvode vankúša alebo rovnobežné pásiky v tkanine obliečky či pásik papiera prišpendlený na podložke. Pri pletení čipiek so základom z kosej mriežky sa v čipkárskych dielňach začal používať prívyk – forma z leskej lepenky (prešpán) s pravidelnou sieťou dierok tvoriacich pravouhlé kosoštvorce. Na tylové čipky slúžila forma (remeň) pôvodne z kože, od 1. polovice 20. storočia z prešpánu, v ktorej má horný a dolný roh každého kosoštvorca uhol 120° a pravý i ľavý roh uhol 60°. Z prešpánu alebo z nie lesklej lepenky boli aj formy s nakresleným smerovaním jednotlivých párov či prameňov nití, s vyznačenými miestami spájania nití a bodmi prichytávania čipky špendlíkmi na podložku.

Bez formy i s jej použitím plietli mnohopárové čipky, vrátane retiazkových čipiek zložených najmä z dvojpárových pletencov. Pri paličkovaní mnohopárových čipiek sa plietla súčasne základná mriežka i v nej umiestnené motívy. Tie čipkárka plietla spamäti alebo podľa inej čipky. Pásikové čipky sa tvorili postupným pletením a ohýbaním pásika. Jeho dotýkajúce časti sa spájali pomocou háčika alebo špendlíka. Pásik vypĺňal buď celú plochu čipky, alebo tvoril len jej obrubu či rám a motívy. Plochy medzi nimi sa následne vypĺňali paličkovanou mriežkou z kosej mriežky, retiazky a pod. V Hlbokom plietli pásikové čipky na papierovej forme s nakreslenými časťami pásika, v ktorých boli vpletené hrubšie nite. Ostatné časti čipky sa plietli spamäti. Všeobecne sa pásikové čipky plietli na forme s pásikmi vyznačenými líniami dierok alebo čiar. Väzby, ktorými sa mal každý pásik upliesť, určovala čipkárka počas pletenia.

Vznikajúca čipka sa na vankúš prichytáva špendlíkmi (gombačky, heftačky, kolšky). Ich počet závisel od druhu pletenej čipky: napr. husté čipky pletené po holom sa prichytávali len na okrajoch, v jemných tylových čipkách sa špendlíkom muselo zachytiť každé prepletenie.

História

HistóriaDown

Vznik paličkovania čipiek je spájaný najmä s renesančným Talianskom. Koncom 14. storočia tu začali odevy zdobiť prelamovanou výšivkou a šitou čipkou. V 2. polovici 15. storočia začala túto výzdobu nahrádzať paličkovaná čipka. Do Uhorska, ktorého súčasťou bolo aj územie dnešného Slovenska, sa paličkovaná čipka dostala v 15. storočí. V písomných prameňoch zo Slovenska bol výraz čipka prvý raz použitý roku 1539. Závety a súpisy majetku uhorskej šľachty i ojedinelé archeologické nálezy zo 16. storočia dokladajú použitie paličkovaných čipiek na odevných i bytových textíliách.

V súpisoch inventárov vidieckych kostolov v Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolici zo začiatku 16. storočia sú zmienky o zlatých a strieborných čipkách na sakrálnych textíliách. Paličkovanie čipiek sa na Slovensko začalo šíriť v 2. polovici 16. storočia s baníckym obyvateľstvom z Nemecka. Preto najstaršie strediská čipkárskej výroby vznikali v oblastiach rudného baníctva – v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici a v ich okolí. Na územie Slovenska sa čipky dovážali z Talianska, Francúzska, Nemecka. Čipky a čipkárky z Talianska a Čiech i pozamentárska výroba na území Slovenska mali vplyv na vývoj čipkárstva na tomto území.

V 1. polovici 19. storočia vzniklo na západnom Slovensku niekoľko centier paličkovania čipiek, najmä v okolí Nového Mesta nad Váhom, z ktorých sa pletenie šírilo do ďalších lokalít v tejto časti Slovenska. Koncom 19. storočia klesal záujem o banícke čipky. Preto sa štát i stoličné a krajské spolky snažili v rámci podpory domáckej výroby rozvíjať aj čipkárstvo. Tak vznikla čipkárska dielňa na Starých Horách a v Španej Doline pri Banskej Bystrici i čipkárska škola v Soľnej Bani. Roku 1888 bola v Kremnici založená Kremnická uhorská kráľovská štátna čipkárska škola, ktorá mala postupne 7 výučbových dielní.

Roku 1895 vznikol v Bratislave Spolok domáceho priemyslu Izabella, ktorý zameral činnosť aj na oblasť paličkovanej čipky. Pre spolok plietli čipky napr. vo Viničnom, v Čataji, Slovenskom Grobe. Spolok spolupracoval aj s kremnickou čipkárskou školou. Začiatkom 20. storočia pomohla rozvinúť čipkárstvo účastinná spoločnosť Lipa (1910 – 1951) a Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, známe ako Skalické výšivkárske družstvo (1910 – 1952). Zabezpečovali výrobu, predaj a prezentáciu ručne zhotoveného textilu vrátane čipiek. Zmena vkusu však postupne oslabovala záujem o ručne paličkované čipky v mestskom prostredí. Preto sa banícke čipkárske lokality už od konca 19. storočia orientovali aj na dedinské prostredie a prispôsobovali sa jeho vkusu.

Po vzniku Republiky Československej prešli dielne kremnickej čipkárskej školy pod správu Státního ústavu školského pro domácí průmysl v Prahe, čo malo vplyv na modernizáciu vzorov čipiek. Po rozpade republiky sa o čipkárske dielne do roku 1953 staral Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby. Roku 1939 ho z iniciatívy Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave založili Ema Marková a Eugen Jurek. O čipky, ktoré podľa ľudových motívov navrhovali Ema Marková, Oľga Bujnáková, Elena Holéczyová a Anna Drobová, bol záujem v mestách a používali ich aj na dedinách na ozdobu krojov.

Čipkárstvo ako podomový obchod s čipkami pletenými v baníckych obciach má počiatky v 1. polovici 17. storočia, keď ich predávali drevorubači a uhliari, ktorí nemali prácu. V Kremnici bola koncom uvedeného storočia samostatná skupina obchodníkov špecializujúcich sa na predaj tohto tovaru. Čipkári, ako boli nazývaní muži zaoberajúci sa obchodovaním s čipkami, tieto nakupovali od čipkárok a dodávali ich obchodníkom alebo priamo spotrebiteľom. Najstarší údaj o čipkároch pochádza z Kremnice z roku 1697. Rozvoj čipkárstva nastal najmä od polovice 18. storočia. Predajom čipiek v Uhorsku, Chorvátsku, Slavónii i Sedmohradsku sa vtedy každoročne zaoberalo vyše 200 osôb. Pochádzali z 21 z pohronských obcí vtedajšieho panstva Slovenská Ľupča, napr. z Dubovej, Zámostia (časti obce Nemecká), z Hornej a Dolnej Lehoty, Jasenia, Ráztoky (okr. Brezno), Brusna a Medzibrodu (okr. Banská Bystrica). Čipkári predávali aj výšivky, tkaniny, hrebene, nože, kosy a kosáky. Ich obchodné aktivity trvali do konca 40. rokov 20. storočia. V 19. storočí sa predajom čipiek zo Španej Doliny i z Banskej Hodruše zaoberali aj tamojšie ženy. V 1. polovici 20. storočia predávali na západnom Slovensku obchodníci i podomové obchodníčky z tejto oblasti v tunajších obciach čipky pletené v Seredi a jej okolí. Čipkárky z myjavských kopaníc predávali svoje čipky na trhu na Myjave ešte koncom 50. rokov 20. storočia. Aj v Soľnej Bani boli ženy, ktoré chodili predávať tamojšie čipky do Prešova. Priekupníčky zo Spišského Podhradia predávali tieto čipky v Šariši, Zemplíne a na Spiši.

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výroba organizovaná v ÚĽUV-eDown

Roku 1945 vzniklo Ústredie ľudovej a umeleckej výroby v Prahe s pobočkou v Bratislave. Ľudová umelecká výroba bola organizovaná formou družstiev, z ktorých družstvo Kroj prevzalo roku 1948 úlohy Spolku pre zveľaďovanie domáckej výroby na Slovensku a organizovalo výrobu paličkovaných čipiek. Od roku 1954 usmerňuje vývoj ľudovej umeleckej výroby na Slovensku vrátane paličkovania čipiek Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Roku 1955 preň pracovalo 76 čipkárok v 21 lokalitách. Boli to ženy najmä z tradičných baníckych čipkárskych stredísk Staré Hory, Špania Dolina, Hodruša i zo Solivaru.

V 50. rokoch 20. storočia začalo paličkovanie čipiek v roľníckom prostredí zanikať, čo bolo považované za ohrozenie čipkárstva ako súčasti ľudovej umeleckej výroby. Preto ÚĽUV začal organizovať kurzy, na ktorých sa čipkárky z baníckych oblastí učili zanikajúce druhy roľníckych čipiek. Tento zámer začala realizovať Anna Drobová, ktorá pritom čipkárky viedla ku kvalitnému technickému vyhotoveniu čipiek a k paličkovaniu čipiek pre súdobé potreby. V rokoch 1956 – 1959 učila čipkárky na Starých Horách pliesť čipky z Hlbokého. Roku 1959 sa začala starostlivosti o paličkované čipky v ÚĽUV-e venovať Božena Janeková. Pokračovala v úsilí o udržanie znalostí pletenia miznúcich tradičných druhov čipiek. Roku 1961 sa konal kurz pletenia gemerskej čipky na Starých Horách, na Španej Doline kurz roľníckych čipiek zo Šoporne. V Bukovci pri Myjave sa snažila o obnovenie výroby tylovej čipky z Nových Sadov.

Pokým v polovici 50. rokov tvorili sortiment ÚĽUV-u metrové čipky, čipky s tradičnými motívmi a paličkované súčiastky tradičného odevu (napr. čepce), koncom 50. rokov bol záujem orientovaný už na celopaličkované prikrývky, paličkovanú metráž, no málo už na paličkované krojové súčiastky. Preto bolo potrebné hľadať nové formy využitia tradičných vzorov i čipkárky, ktoré by ich dokázali realizovať. Návrhy čipiek v zásade rešpektovali motívy, kompozíciu, materiál i farebnosť tradičných čipiek. Prvá sa zmenila ich funkcia a postupne sa výtvarnému zámeru autoriek návrhov podriaďovali aj ostatné prvky čipiek. V sortimente ÚĽUV-u si významné miesto zachovali paličkované čipky, ktorých základným znakom je čitateľná kontinuita s konkrétnym typom tradičnej čipky. Hlavným zdrojom návrhov Anny Drobovej boli pásikové čipky zo severovýchodného
Gemera.

Bohatú kolekciu návrhov, v ktorých využila podnety z viacerých typov tradičných čipiek, vytvorila Božena Janeková, ktorá pôsobila v ÚĽUV-e do roku 1989. Vytvorila najmä návrhy čipiek spätých s interiérom a so stolovaním od celopaličkovaných dekoratívnych prikrývok až po garnitúry zložené z viacerých kusov obrusov a obrúskov so širokými mnohopárovými čipkami. Súčasťou sortimentu ÚĽUV-u boli a sú aj čipky podľa návrhov Viery Škrabalovej, Otílie Madarászovej, Ivety Feckovej, Evy Hybenovej, Jarmily Rybánskej, Evy Bachratej a Janky Menkynovej.

Remeselní vyrobcovia

Remeselní vyrobcoviaDown

Súvisiace výrobky

Súvisiace výrobkyDown

Kurzy

KurzyDown

Literatúra a odkazy

Literatúra a odkazyDown
  • Belanová, Tereza – Birkušová, Sylvia – Zajonc, Juraj: Dva príklady rekonštrukcie na základe archeologického nálezu: výšivka a paličkovaná čipka. In: Kotorová-Jenčová, Mária (zost.): Experimentálna archeológia a popularizácia archeologického bádania v múzejnej a školskej praxi. Hanušovce nad Topľou: Vlastivedné múzeum 2005, s. 123 – 148.
  • Botík, Ján: Slovenskí Chorváti. Etnokultúrny vývin z pohľadu spoločenskovedných poznatkov. Bratislava: Lúč 2001.
  • Butkovič, Štefan: Úvod do soľnobanského čipkárstva. In: Slovenský národopis. 1, 1953, s. 135 – 166.
  • Czintelová, Angela: Gemerská paličkovaná čipka. Rožňava: Banícke múzeum 2002.
  • Čobrdová, Mária – Hauserová, Marta, a kol.: Tajomstvá liptovskej čipky. Martin: Pôvabnica Turca 2013.
  • Géciová-Komorovská, Veronika: Slovenská ľudová paličkovaná čipka. Bratislava: Alfa 1988.
  • Géciová, Veronika – Kaščáková, Katarína: Paličkovaná krása z okolia Nitry. Nitra: vlastným nákladom 2004.
  • Horváth, Pavel: Pramene k dejinám pohronského čipkárstva v druhej polovici 18. storočia. In: Slovenský národopis. 6, 1958, č. 4, s. 389 – 395.
  • Chlupová, Anna: Slovenská ľudová čipka – podiel ÚĽUV-u na jej uchovávaní. In: Etnologické rozpravy. 5, 1998, č. 1, s. 44 – 57.
  • Krchnáková, Lucia: Kremnické čipkárske školy 1888 – 1953. Čipkárske školy v Kremnických Baniach, Kunešove, Lúčkach, Krahuliach, Kremnici a Starých Horách vo svetle archívnych výskumov. Kremnica: Národná banka Slovenska – Múzeum mincí a medailí 2018.
  • Kurincová, Elena: Čipkárske školy na Slovensku. In: Zborník Slovenského národného múzea. LXXVII, 1983, História 23, s. 247 – 264.
  • Lokša, Martin: Čipkárstvo ako charakteristické zamestnanie obce a regiónu. In: Lokša, Martin – Hronček, Pavel, a kol.: Monografia obce Nemecká. Čipkárske obce Nemecká, Dubová a Zámostie – ich krajina, história a tradície. Banská Bystrica: Obecný úrad Nemecká a Ústav vedy a výskumu UMB 2007, s. 93 – 104.
  • Marková, Ema: Práce z nití. In: Slovenský ľudový textil. Tkaniny – výšivky – čipky – kroje. Martin: Osveta 1957, s. 81 – 112.
  • Marková, Ema: Rejdovská čipka. In: Pranda, Adam (zost.): Gemer. Národopisné štúdie 4. 1981, s. 157 – 186.
  • Marková, Ema: Slovenské čipky. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1962.
  • Marková, Ivana: Tylové čipky z okolia Brezovej pod Bradlom. Bratislava: ÚĽUV 2010.
  • Sedláčková-Serbousová, Marie: Techniky lidového krajkářství v Československu. In: Věci a lidé. 2, 1949, č. 3 – 5, s. 140 – 169.
  • Smolková, Marie A. – Bíbová, Regina: Krajky a krajkářství lidu slovanského v Čechách, na Moravě, ve Slezsku a Uh. Slovensku. Praha: nákladem vlastním 1908.
  • Zajonc, Juraj: Niektoré paralely roľníckych čipiek v Honte. (Príspevok ku kultúrnohistorickému obrazu). In: Slovenský národopis. 45, 1997, č. 4, s. 359 – 381.
  • Zajonc, Juraj: Bemerkungen zur heutigen Spitzenklöpplelei in der Gemeinde Chorvátsky Grob. In: Petrović, Tihana (zost.): Hrvatske čipke u Europi. Lepoglava: Turistička zajednica grada Lepoglave 2000, s. 23 – 30.
  • Zajonc, Juraj: Ema Marková. Cesty hľadania kontinuity. In: Remeslo, umenie, dizajn. 4, 2003, č. 4, s. 35 – 37.
  • Zajonc, Juraj: Božena Janeková. Spájanie tradičných a súčasných hodnôt. In: Remeslo, umenie, dizajn. 5, 2004, č. 4, s. 41 – 45.
  • Zajonc, Juraj: Anna Drobová. Tvorivé rozvíjanie tradičnej paličkovanej čipky. In: Remeslo, umenie, dizajn. 6, 2005, č. 3, s. 36 – 39.
  • Zajonc, Juraj: Návraty paličkovanej čipky. In: Tradícia dnes?. Bratislava: ÚĽUV 2007, s. 75 – 93.
  • Zajonc, Juraj: Secesné čipky z Kremnice a Vojtech Angyal. In: Remeslo, umenie, dizajn. 8, 2007, č. 1, s. 34 – 37.
  • Zajonc, Juraj: Paličkované čipky v Honte. In: Urban, Peter, a kol.: Zlatá kniha Hontu. Martin: Matica slovenská 2010, s. 299 – 304.
  • Zajonc, Juraj: Z nití tvorivosti a tradície. Jarmila Rybánska. In: Remeslo, umenie, dizajn. 13, 2012, č. 2, s. 16 – 19.
  • Zuskinová, Iveta: Paličkovaná čipka v Liptove. Ružomberok: Liptovské múzeum 2012.
  • Žlnková, Iveta: Paličkované čipky z Hontu. Bratislava: ÚĽUV 2009.
ÚĽUV