Klobučníctvo

Klobúkom je nazývaná pokrývka hlavy, ktorej vrchnú časť (dienko, gápka) lemuje dookola strieška (grusa, grepel, krisa, okrídlí, partica, skšala, stríška). Klobúk (kalap, kapeľuch, krisak, širák) bol ochranou hlavy proti klimatickým vplyvom a dôležitou súčasťou tradičného odevu mužov a mládencov. Zhotovoval sa z vlny, textílií, prípadne podomácky aj zo slamy (južné Slovensko, Gemer, Horehronie).

Klobúky na objednávku alebo na predaj vyrábali mestskí klobučníci pôvodne zo súkna, neskôr z plstenej ovčej vlny, ktorú farbili načierno. Formy prispôsobovali požiadavkám dobovej módy, výrobky pre vidiecke obyvateľstvo najmä regionálnym zvyklostiam.

Koncom 19. storočia dožíval v mnohých regiónoch veľký klobúk so širokou strechou – širák, ktorý sa udržal v odeve pastierov niektorých horských oblastí do začiatku 20. storočia. Proti premoknutiu si ho nositeľ impregnoval vtieraním masti, vajec, smoly alebo vosku. Široká strecha často slúžila na odkladanie fajky, tabaku a kresadla. Ojedinele mal klobúk remenec, ktorý ho pridržiaval pod bradou (napr. v Detve nazývaný podhrdlica). Pramene uvádzajú aj klobúk s vysokým homoľovitým dienkom, nazývaný hromovník, hromoviak či čabák (okolie Trenčína) alebo vysoký klobúk (okolie Topoľčian). V priebehu 19. storočia sa zas rozšírila móda menšieho klobúka s rôzne tvarovaným dienkom a s užšou vyhnutou strechou. Udržal sa do prvej polovice 20. storočia takmer na celom Slovensku v rôznych regionálnych obmenách (brúsek – Moravské Lieskové, kolečko – okolie Myjavy). Koncom 19. storočia však remeselne vyrábané klobúky začali ustupovať a nahrádzali ich továrenské výrobky. Aj preto v niektorých oblastiach prenikla na dediny móda mestských klobúkov a pokrývok hlavy.

Výzdoba klobúka bola sčasti prácou klobučníka (stuha na spodnom obvode dienka, obšitie alebo štepovanie striešky), sčasti samotných majiteľov. Podľa veku, stavu, príležitostí a regionálnych zvyklostí ho dopĺňali farebnými stuhami (fáborec, húsenice) alebo tkanicami, ktoré často viseli až po plecia. Dienko zdobili aj vybíjané remence, na stuhe prišité mušličky (pravé alebo umelé boli importom z Poľska do goralských oblastí Oravy a Spiša, na Liptov a Horehronie), kovové retiazky (Detva a okolie), pásy irchy, špendlíkové hlavičky a iné. Za stuhou sa vzadu alebo naboku nosilo zastoknuté pierko.

V tradičnej kultúre sa klobúk často používal aj ako tanečná rekvizita. Najčastejšie v odzemku, pri ktorom sa kládol na zem a tanečník okolo neho tancoval, vyhadzoval ho a podobne, no používal sa i pri tanečných hrách, napríklad pri medveďom tanci a širákovom tanci, pri ktorom si tanečníci navzájom zhadzovali alebo prekladali klobúky. Tance s klobúkom sa vyskytovali prakticky na celom území Slovenska.

Špecificky zdobené boli klobúky obliekané ako súčasť tradičného svadobného odevu alebo pri príležitosti regrútskych odvodov.

Klobučníci robili svoje výrobky zväčša z ovčej vlny, ktorú kupovali na jarmokoch špecializovaných na predaj vlny alebo od chovateľov oviec. Vlna sa triedila podľa viacerých kritérií. Dôležitý bol vek zvieraťa – z jahneniec bola jemnejšia ako zo starých oviec alebo z baranov. Okrem toho sa triedila aj podľa toho, z ktorej časti zvieraťa pochádzala – najlepšia bola z chrbta, horšia už z brucha a nôh. Lepšia bola vlna strihaná zo živých zvierat než zo zdochnutých, ktorú aj volali mŕtvou. A klobučníci mali radšej bielu vlnu než čiernu, pretože sa dala lepšie farbiť. Kučeravá vlna bola lepšia než rovná, keďže sa lepšie splsťovala. Pre potreby dedinského človeka sa hodila vlna zo sedliackej ovce (birky), ktorá bola hrubšia a mala dlhší vlas. Na jemnejšie mestské klobúky sa viac používala vlna z ovce druhu merino. Vlnu z jesenného strihania mali klobučníci radšej, niektorí používali iba túto, pretože zimná vlna, strihaná na jar, bola mastnejšia a znečistenejšia.

Ovčia vlna sa zvykla miešať aj s kravskou alebo so zajačou srsťou.

Vlna sa najprv čistila ručným preberaním, čím sa z nej odstránili väčšie kusy nečistôt, a potom sa umývala. Umytá a usušená sa šklbala rukami (týmto procesom sa uvoľnili chumáče) a následne sa krampľovala, vďaka čomu sa rozčesala a vyrovnala. Tieto práce sa nepovažovali za odborné, preto ich ani majstri, ani tovariši zväčša nevykonávali. Bola to skôr robota pre učňov alebo najatých robotníkov, prípadne pre ženy a staršie deti.

Ďalšie spracovanie vykrampľovanej vlny si však vyžadovalo už veľkú odbornosť a zručnosť. Prvým krokom bolo tzv. fachovanie, teda rovnomerné rozloženie vlny na pracovnom stole. Pri tomto procese sa používal nástroj nazývaný strela (fachloben, fakolňa, harfa, slák, žbrnkačka) podobný luku alebo sláku na basu. Chrbát strely, v okolí Bardejova nazývaný aj druček, tvoril asi 2 m dlhý drúčik široký 6 – 8 cm. Na jeho spodnej, širšej strane bola upevnená podlhovastá doštička nazývaná hlava, ktorá mala v sebe vyrezané otvory, aby lepšie perovala. Cez hlavu sa od horného okraja dručka napínala po celej dĺžke struna z baraních čriev, pred každým použitím nanovo, aby bola čo najviac našponovaná. Strela visela z povaly nad pracovným stolom, na ktorom bola kôpka vlny. Klobučník strelu pred fachovaním dal do rovnovážnej polohy a následne ponoril strunu do kôpky vlny a zľahka na ňu udieral drevom, nazývaným v okolí Bardejova šľahor (z nemeckého slova Schlagholz). S takto nadľahčenou vlnou mohol ďalej pracovať.

Ukladanie vlny na tzv. fach – rovnomernú vrstvu vlny v určitom tvare – bol proces náročný aj pre skúseného majstra. Pri tejto fáze práce klobučník už strunu strely neponáral do kôpky vlny, ale nechával ju tesne nad ňou a jej rozozvučaním prenášal vlnu zbavenú nečistôt na novú kôpku, formujúc ju do polkruhovitého (niekedy aj obdĺžnikového) tvaru. Podstatné pri tomto procese bolo, aby bola vlna dostatočne rozvoľnená. Od kvality tejto fázy závisela celková kvalita výsledného výrobku. Tvar, veľkosť a hrúbka fachu sa menili podľa tvaru a veľkosti klobúka, na ktorý bol fach určený. Na detské klobúčiky stačili fachy o rozmere 40 x 20 cm, na veľké klobúky však už 90 x 50 cm. Hrúbka voľne uloženej vrstvy vlny vo fachu bola 8 – 15 cm.

Keď bol fach naukladaný, klobučník ho za pomoci riečice nazývanej fachsito, vypletanej lieskovými lubkami, krúživým pohybom rúk po dne riečice rozpohyboval. Týmto úkonom sa začal proces splsťovania. Ak vlna vo fachu pretŕčala po okrajoch, na zarovnanie sa ešte predtým použila drôtená mriežka krídlového tvaru nazývaná šibert. Po sformovaní sa fach opatrne zabalil s textilnou podložkou, inak by sa pre svoju jemnosť ťažko prenášal. Následne sa fachy vždy na niekoľko klobúkov zabalili do hrubého konopného plátna, nazývaného filctuch, o rozmeroch cca 200 x 150 cm a pokropené dali na piecku.

Medzi fachy sa ešte predtým dávalo riedke plátno (filckerňa) veľkosti fachu, aby sa nesplstili dohromady. Na piecke vlna vo filctuchu pôsobením pary zmäkla, jej vlákna sa skrútili a pri natriasaní a miesení klobučníkom aj lepšie spájali – jednotlivé vrstvy boli totiž v stálom pohybe. Kropenie sa opakovalo a zabalené fachy sa prekladali, aby sa vlna dobre splstila.

Po prvom plstení sa dva fachy spájali do jedného kusa. Vznikol tým zvonovitý homoľovitý tvar, nazývaný filc. V tejto fáze sa medzi fachy dávalo riedke plátno menšie než filckerňa, aby ich okraje pretŕčali a mohli sa pri následnom plstení, nazývanom v okolí Bardejova šlisovanie, spojiť do jedného kusa, teda filcu. Ak filc po plstení nebol na všetkých miestach rovnomerne hrubý, tenšie miesta dopĺňal klobučník kúskami vlny, tzv. busom. Následne sa filc plstil ešte posledný raz, aby bol dokonale vypracovaný. Už malá chybička by sa prejavila na výslednej kvalite výrobku.

Vypracovaný filc sa močil v nádobe s roztokom decilitra kyseliny sírovej (príp. soľnej) s piatimi litrami teplej vody, aby zmäkol, a potom sa ďalej plstil (váľal) na doske na váľanie, ktorá bola opretá o kotol s horúcou vodou. Filc bol v tejto fáze ešte stále slabý, a tak sa s ním pracovalo naďalej veľmi opatrne.

Na vrchnom okraji dosky bola handra z plátna, ktoré prepúšťalo vodu, a doň sa filc zabalil, aby sa pri váľaní neroztrhal, príp. nezošmykol do kotla. Najprv sa filc váľal voľne, v ďalších fázach – už zrolovaný – systémom na tzv. kríže, pri ktorom sa rovnomerne premiesili všetky časti filcu. Aby vnútro filcu nezrástlo, po každom kríži sa otváral a znútra vymýval vodou. To sa opakovalo, až kým nebol polotovar silnejší – po štyroch krížoch sa filc zbehol na polovicu požadovanej finálnej veľkosti. Takýto filc sa vybral z handry a váľal sa už na holom stole za pomoci valčeka, čo bol úkon veľmi podobný vaľkaniu cesta. Táto fáza klobučníckej práce patrila k fyzicky najnáročnejším. Aj preto posledné etapy váľania vykonával klobučník často už nohami pod pevnou doskou na podlahe, a nie rukami. Tento proces váľania bol typický pre okolie Bardejova a trval od polhodiny až po jeden a pol hodiny.

Takto pripravený materiál – ešte mokrý a teplý – sa následne formoval do finálnej podoby klobúka. Klobučník začínal túto fázu rukami, pokračoval za pomoci doštičky, v okolí Bardejova nazývanej štrajherka, a konečnú úpravu realizoval na drevenej forme. Formy sa líšili šírkou i výškou, každý typ klobúka si vyžadoval inú. Najprv sa formovala hlava klobúka, jej vrchol opäť za pomoci štrajherky, priväzujúc klobúk o formu silným konopným motúzom. Od konca motúza, stiahnutého tak hlboko, ako mala siahať hlava, sa začala rozširovať strecha klobúka. Po sformovaní sa klobúk nechal vychladnúť, dal sa dole z formy a uložil sa sušiť do debny alebo na pec na chlieb.

Z usušených klobúkov sa vytrepal prach a takto vyčistené sa farbili. Farbenie bol zložitý proces, ktorý sa viackrát opakoval, aby boli finálne výrobky rovnomerne zafarbené. Po tomto kroku klobúky schli opäť natiahnuté na forme, prípadne sa spoločne s formou farbili v kotle.

Ak bol klobúk zafarbený rovnomerne, po vyschnutí sa už len hladil (opäť nasadený na forme) rozhorúčenou železnou hladičkou cez papier, aby sa neprepálil. Ešte pred hladením sa klobúk zmäkčil cez vlhké handry položené na horúcom železe. Ak však na ňom boli svetlejšie škvrny, leštil sa ešte leštidlom, nazývaným v okolí Bardejova glanc, ktoré sa varilo z brezilky a muselo byť silné.

Dobrý majster vraj za deň vyhladil 25 – 30 klobúkov priemernej veľkosti. Po vyhladení sa klobúky dávali sušiť na piecku do debny na sušenie. Po vyschnutí sa okraj klobúkov obstrihával ostrými nožnicami alebo orezával nožom za pomoci nástroja nazývaného v okolí Bardejova kerulvago a zdobil zvnútra podšívkou a kožkami na zachytávanie potu. Okraj strechy sa buď prešíval, alebo ostal bez prešitia. Ďalšie zdobenie klobúka sa odvíjalo od regionálnych zvyklostí alebo módnych trendov.

Klobučníctvo ako remeslo sa rozvinulo najmä vďaka chovu oviec. Pokrývky hlavy v tvare klobúkov nachádzame už v staroveku u Rimanov, ba už i u Grékov, ktorí ich vraj prevzali od Peržanov. Aj kočovné národy východnej Európy a Ázie poznali pokrývky hlavy zhotovené zo zvieracej srsti už v prastarých časoch. U starých Slovanov plstené ani súkenné pokrývky hlavy nie sú doložené, hoci slovo plsť má slovanský pôvod. Najstaršie písomné doklady o klobúkoch, s ktorými zaiste súviselo i klobučníctvo, pochádzajú z 11. a 12. storočia, obrazové z 13. storočia.

Klobúk sa objavuje najprv v mestách. Podľa všetkého ho k nám priniesli nemeckí kolonisti. V prameňoch z raného stredoveku nájdeme zmienky o homoľovitých pokrývkach hlavy, klobúkoch a čiapkach z rôznych materiálov. Známe boli klobúky súkenné, slamené i plstené.

Zo 16. storočia máme doklady o vzniku deviatich klobučníckych cechov na našom dnešnom území. Prvý klobučnícky cech vznikol v Levoči roku 1501, ďalšie centrá klobučníctva sa spomínajú v Banskej Štiavnici (1530), Trenčíne, Krupine (1567), Bardejove, Bratislave (1575), Trnave (1572), Prešove (1593) a Banskej Bystrici (1594).

Do 17. storočia vidíme klobúky len na hlavách mužov, od tohto obdobia sa však objavujú už aj na hlavách meštianskych žien. Na dostupných obrazových prameňoch možno sledovať, ako často sa móda klobúkov – predovšetkým v šľachtických a meštianskych vrstvách – menila.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia badať v mestách vzrast počtu klobučníkov, čo svedčí o rozmachu remesla. Súviselo to s rozšírením módy nosiť klobúky v dôsledku pomešťovania spoločnosti, a to aj v prostredí tradičného vidieka. Po zrušení nevoľníctva totiž aj ľudovým vrstvám bolo povolené uspokojovanie životných potrieb predtým zakazovaných, čo sa týkalo aj sféry odievania. A tak klobučníci popri jemných a drahých druhoch klobúkov v čoraz väčšej miere začali vyrábať aj jednoduché a lacné klobúky, dostupné ľudovým vrstvám. Aj v dôsledku toho sa klobučníctvo stávalo čím ďalej, tým viac remeslom ak nie ešte ľudovým, potom určite úzko spätým s potrebami ľudu.

Úpadok klobučníckeho remesla súvisel s nástupom lacných továrenských výrobkov, ktoré začali na územie Uhorska prenikať od polovice 19. storočia. Prvá uhorská továreň na klobúky vznikla roku 1843 v Pešti. Roku 1890 bolo na území Uhorska už desať veľkých tovární popri množstve menších. Továrensky vyrábané klobúky boli lacnejšie, na výzor jemnejšie, hoci nie také trvanlivé, čo však vyhovovalo kapitalistickému spôsobu podnikania. Práve vtedy sa tradičné klobučníctvo stalo hádam najviac ľudovým remeslom, keďže na dedinách ešte stále pretrvávala potreba po poriadnom klobúku.

Zmeny sa ku koncu 19. storočia začali prejavovať aj v spôsobe zhotovovania klobúkov, keď klobučníci začali siahať po továrensky vyrábaných filcoch, ktoré už len upravovali na formách do tvaru klobúkov.

Konkurenciou v tých časoch boli pre klobučníkov aj čiapkari, ktorí vyrábali sortiment pre potreby nastupujúcej robotníckej triedy. Svoje výrobky vyrábali z kože a rôznych látok (súkno, plátno a i.) a popritom ponúkali na predaj aj továrensky vyrábané klobúky. A tak do roku 1900 počet klobučníkov klesol v priebehu pár desaťročí miestami aj viac ako o polovicu a napríklad roku 1935 bol konkrétne v okolí Bardejova už len jeden aktívny klobučník.

V druhej polovici 20. storočia sa tradičné klobučníctvo podarilo zachovať aj vďaka výrobe organizovanej v ÚĽUV-e. Pri klobúkoch ako súčasti krojovej výroby pre potreby folklórnych súborov sa kládol dôraz na autentickosť, ako aj udržiavanie a reprodukovanie pôvodných vzorov.

Plodná bola od konca 60. rokov spolupráca so Štefanom Púčekom z Trnavy, ktorý sa remeslu naučil od svojho otca Ferdinanda v Starej Turej. Jeho klobúky mali odbyt popri ÚĽUV-e a folklórnych súboroch aj v rodnom regióne. Aj on odovzdal svoje znalosti a skúsenosti synovi, ktorý rodinné klobučnícke žezlo prevzal roku 1989. Ľudovít Púček sa dnes remeslu venuje vo voľnom čase popri práci. Zdedené drevené formy mu umožňujú zhotovovať rozličné typy klobúkov k mužským krojom z rôznych regiónov Slovenska.

Na detvianske klobúky sa zameriava od 80. rokov aj Mikuláš Murín a širokú regionálnu paletu tradičných krojových klobúkov má v sortimente od polovice 90. rokov aj Peter Kovalík.

A klobúky našli uplatnenie v neposlednom rade aj v módnej tvorbe ÚĽUV-u a sú tiež živou súčasťou sortimentu súčasných tvorkýň, ktoré sa venujú plsteniu.