Papučiarstvo

Súkenná a kombinovaná (súkenná a pletená) obuv a pletené odevné súčasti patrili k základným druhom ľudovej obuvi ako súčasti tradičného odevu. Názvoslovie v rozličných regiónoch nie je jednotné a jeden názov (napr. kopytcia) môže pomenovávať rôzne typy obuvi alebo odevných súčastí.

Zo súkna sa vyrábala nízka obuv (papuče, krpcové papuče, habatky) i obuv so sárou (papuče, kapce, kapcáty, kolcúne, kopytcia). Súkenné kapce sa obúvali najmä v suchej zime, ale v niektorých oblastiach sa nosili po celý rok, aj v lete. Súkenná obuv je charakteristická pre celú karpatskú oblasť bývalého Československa. Vyskytovala sa vo všetkých horských oblastiach Slovenska, kde bol rozšírený chov oviec. Ich výroba je doložená z obcí bývalej Trenčianskej župy (Čičmany, Zliechov, Súča, Kubrá, Dolná Mariková, Horná Poruba, Horný Vadičov, Oščadnica), Oravskej župy (Zázrivá), Liptovskej župy (Važec, Liptovská Teplička), Zvolenskej župy (Očová, Detva), Novohradskej župy (Ábelová), ako aj Spišskej a Šarišskej župy (Gerlachov, Batizovce, Štôla, Mengusovce, Stará Ľubovňa, Osturňa).

Kombinovaná pletená a súkenná obuv (kopytcia, kapcáty, kapce, papuče) mala pletenú časť podšitú či obšitú súknom, resp. súkenná obuv bola nadstavená pletenou časťou, ktorá siahala po kolená. Výskyt kombinovanej obuvi je doložený v masíve západnej časti karpatského oblúka a na strednom Slovensku.

Pletená obuv siahala po členky, do polovice lýtka, po kolená (kopytcia, nohavičky) alebo i nad kolená (pančuchy, štrimpfle). V zimnom období sa obúvala do krpcov alebo do súkennej obuvi. Ženská pletená aj kombinovaná obuv bývala spravidla vyššia ako mužská. Pletená obuv je doložená najmä zo západného (okolie Trenčína, Kysuce), severného (Orava) a stredného Slovenska (okolie Zvolena). V dĺžke po kolená sa vyrábala v Kubrej, Makove, Turzovke, Staškove, Rakovej, Čičmanoch, Zliechove, Lubine, ale aj na Orave a v Ždiari, podkolienky s rôznymi farebnými vzormi sú známe z Detvy, Očovej, zo Slatiny, z Hriňovej. Vysoká pletená obuv nad kolená je charakteristická pre Púchovskú dolinu (Lysá pod Makytou, Záriečie, Dolná Mariková, Horná Poruba).

Súkenná a pletená obuv sa vyrábala z ovčej vlny, spracovanej splsťovaním na súkno alebo spriadaním na priadzu. Ovce sa strihali dvakrát do roka (v apríli a v septembri), pričom z jedného strihania staršej ovce sa získal približne kilogram vlny. Najčastejšie sa používala vlna z oviec plemena valaška, pretože bola dlhá, drsná a lepšie sa spriadala. Rozdelila sa podľa kvality a farby a čistila sa (čechrala) rukami. Očistená sa mykala na krampli a následne sa drugala na priadzu.

Pletiari najradšej plietli z jarnej striže, lebo vlna bola mäkšia a dlhšia. Hrubšia biela a tmavá vlna bola určená na mužské papuče a jemná biela na ženské. Farba vlny určovala farbu obuvi, ktorá bola potom biela alebo farebná (hnedá, bielo-hnedá). V niektorých oblastiach sa vlna farbila. Na čierno sa farbila v jelšovej kôre s pridaním brusiniek (roztoku vody s odpadom železa, ktorý vzniká pri brúsení kovových nástrojov na ručnej kruhovej brúske), niekedy aj liadku. Na červeno sa farbilo v kúpenej farbe, do ktorej sa pridával liadok, v niektorých oblastiach používali brezuľku, farbu z brezovej kôry. Na žlto sa farbilo šafranom, neskôr chemickými farbami kupovanými v obchodoch.

Na Orave sa okrem vlny splsťovala aj kozia srsť, ktorá lepšie odolávala vlhku, v Hornom Vadičove na Kysuciach aj prasacia srsť.

Na všedný deň sa obuv zhotovovala aj zo starých nohavíc či z hune, alebo z obnoseného čierneho, hnedého i bieleho súkna.

Očistená a na krampli vymykaná vlna sa mohla drugať na priadzu. Vlnu drugali muži i ženy. Priadza musela byť dostatočne hrubá, aby bol úplet teplý a pevný. Pri druganí sa používali jednoduché nástroje – druga (samorast konára s krížom vetvičiek), kolovrátok, furka (vreteno s pomerne veľkým kolieskom, ktoré presahovala palica na konci s háčikom na zachytenie nite) alebo obyčajné vreteno. Praslica sa pri tomto spracovaní priadze nepoužívala.

Samotné pletenie bolo fyzicky namáhavé, a preto to bola zväčša mužská práca. Vďaka tomu bola obuv husto a pevne upletená. Ženské pletenie je známe len zo Záriečia (hunené papuče).

Pletenie ovládali takmer všetci muži v dedine. Plietli väčšinou doma, najmä v zimnom období, ale niektorí aj po ceste na pole. Najvýkonnejší uplietli počas zimy až 40 párov obuvi.

Ihlice si vyrábali sami pletiari z oceľového alebo mosadzného drôtu. Častejšie však používali oceľové, lebo boli hladšie ako mosadzné.

Najvyspelejším typom ľudovej obuvi, ktorá sa zachovala v našej časti karpatského oblúka, bola súkenná obuv so sárou strihu zloženého z dvoch alebo troch kusov. Priehlavok a sára sa ovinuli, podošva bola pripojená samostatne. Vyrábala sa na drevenom kopyte podľa strihu (formy) alebo i bez strihu. Na zošívanie sa používala dratva (niť) z konopných alebo vlnených vlákien. Pri súkennej obuvi so sárou sa šev šil obrátený zvyčajne na lícnu stranu, aby neotláčal nohy. Postupne sa spôsob šitia zdokonaľoval zastrihávaním, aby nevznikali záhyby. Okraj sáry sa zdobil výšivkou (vlnovkami, zúbkami), najmä na ženských kapcoch. V niektorých oblastiach sa rázporok zapínal na mosadzné alebo plechové háčiky (Záriečie).

Nízka súkenná obuv sa skladala z predného dielu a rovného pásika, ktorý obopínal nohu po bokoch i na päte a bol prišitý k podošve. Podošvu tvorili dve až tri vrstvy súkna nahusto prešité súkanou dratvou. Táto obuv sa zdobila súkanými vlnenými šnúrami a výšivkou. V niektorých oblastiach sa zhotovovala aj obuv z jedného obdĺžnikového kusa súkna (napr. kolcúne z Jakubian).

Pletená obuv sa plietla z hrubej ovčej vlny na piatich ihliciach. Začínalo sa vždy zhora, len v Čičmanoch a vo Fačkove od päty. Rovnako sa vyrábali vysoké pletené ženské pančuchy. V niektorých oblastiach sa pletená obuv podšívala podošvou a mohla sa nosiť aj do snehu.

V Záriečí plietli z domácej tmavej vlny dlhé teplé pančuchy, ktoré váľali na ručnej valche, aby úplet zhustol. Ešte mokré ich natiahli na válek, kde sa riasili a nechali uschnúť. Uschovávali sa zviazané, aby sa riasy nerozišli.

Válek je kus do okrúhla opracovaného dreva s obvodom ženského lýtka, ktorý smerom do prostriedku hrubne. Na každom konci asi 3 cm od kraja má okolo celého obvodu jarkovitý zárez. Pančucha sa riasila natiahnutá na válek. Vzdialenosť jednotlivých rias od seba sa merala hánkou ukazováka pravej ruky. Na jednu pančuchu vyšlo 25 – 30 riasení. Keď bola jedna pančucha hotová, natiahla sa na ten istý válek z druhej strany druhá pančucha a takisto sa zriasila. Obe pančuchy následne na válku aj uschli.

Pri výrobe kombinovanej obuvi sa buď na pletenú sáru prišila súkenná podošva (Horná a Dolná Súča), alebo sa súkenná papuča nadstavila pletenou časťou z ovčej vlny (Červený Kameň, okolie Púchova). Predlžovanie životnosti pletenej obuvi sa dosahovalo obnovovaním súkenného obšitia.

Výzdoba pletenej časti obuvi sa radila do pásov alebo vzory (trojuholníky, krížiky, stĺpiky) boli rozosiate po celej ploche. Pomenovanie vzorov sa líšilo regionálne. Napr. v Hornej Súči to boli vtáčence, krokvička, stúpiky, prúty, v Ábelovej zúbky, krivinky, raky, stromky, v Očovej púčok, hrozno, čerešňa, ružička, vo Vyšnej Revúcej ruža, krížiky, dlhé krížiky. Čičmianske ženské nohavičky (podkolienky) mali vzor najčastejšie len v dolnej časti lýtka, nad pätou a na priehlavku, zvyšok bol biely.

Vlnené pančuchy a plstená ľudová obuv sú na našom území prvý raz doložené v 12. storočí, ale technika pletenia je omnoho staršia. Vo Velislavovej Biblii zo 14. storočia sa zachoval obraz žencov, na ktorom má mladík na nohách podkolienky zdobené niekoľkými linkami a radom krúžkov. A existujú aj ďalšie doklady, ktoré naznačujú, že pletená obuv bola v tom období rozšírená už na celom území bývalého Československa.

Vzorované čičmianske a západoslovenské pletené kopytcia sú veľmi blízke balkánskym, rumunským a ukrajinským. Ludvík Baran uvádza, že názov kopytcia pochádza z ruštiny a už v 11. – 12. storočí sa používal na Slovensku, Morave i v Poľsku. S najväčšou pravdepodobnosťou je to však staroslovanský názov, doložený aj v ukrajinských literárnych prameňoch z 12. storočia. Lubor Niederle považuje za obdobie vzniku tohto druhu obuvi u Slovanov raný stredovek a poukazuje na byzantský vplyv. Predpokladá sa, že išlo o tovar importovaný z juhu.

Súkenná obuv je typologicky staršia. Baran upozorňuje, že súkenné kapce sa mohli vyvinúť z onucí, zvlášť z typu horného vinutia, kde sa obaľuje najskôr priehlavok nohy. Smer vinutia strihaného súkna je takisto zvnútra.

Súkenná obuv ako bežná a dôležitá súčasť tradičného odevu do studeného počasia sa uchovala na našom území do prvej štvrtiny 20. storočia. Pletené kopytcia, ktoré sa nosili obuté do krpcov, začali miznúť z prirodzeného prostredia po prvej svetovej vojne. Ostatná súkenná a pletená obuv sa používala dlhšie. V 50. rokoch 20. storočia sa ešte vyrábala pre vlastnú potrebu, na objednávku i na predaj na trhoch. Valašské a slovenské váľanky (väčšinou už s podrážkou) sa dokonca stali veľmi módne. V tom období vznikli aj dielne vyrábajúce rozličné druhy papúč, ktoré však už nemali charakter ľudových výrobkov. O zachovanie a rozšírenie plstenej a súkennej obuvi sa pričinili etnológovia a výtvarníci v rôznych inštitúciách, napr. ÚĽUV, Textilní výroba a i. Najfrekventovanejším vzorom v nových návrhoch kopýtc bol vzor z papúč z Hornej Súče.

Roku 1968 začal ÚĽUV výrobu papúč zhotovených zápästkovou technikou. Využitím tejto tradičnej techniky, ktorou sa obuv pôvodne nevyrábala, vznikol nový typ domácej obuvi. Autorkami návrhov boli výtvarníčky ÚĽUV-u Kamila Rauchová, Eva Kováčová a Janka Menkynová. Papuče vyrábali Tomáš Matula z Bratislavy, Anna Kollárová a Emília Bagínová z Bošáce, Mária Hermanová a Marta Kováčiková z Bratislavy.

Z roku 1970 pochádza návrh vlnenej obuvi, pri ktorej sa využila česaná ovčia vlna.

Súkenné papuče sa vyrábali v rokoch 1961 – 2002. Autormi návrhov boli Kamila Rauchová, Eva Kováčová, Pavel Kičin a Janka Menkynová. Vyrábali sa nízke papuče i vyššie kapce. Výrobcami boli Eva Kováčová, Mária Liptáková a Ľudmila Chrenčíková z Bratislavy a Pavel Kičin zo Štrby.

Papuče pletené na spôsob kopýtc a obšité súknom sa vyrábali v rokoch 1951 – 1987. Autormi návrhov boli výtvarníci ÚĽUV-u Oľga Štepaníková-Bujnáková, Kamila Rauchová, Eva Kováčová, výrobcami Vlasta Kočárová a Eva Kováčová z Bratislavy, Oľga Štepaníková-Bujnáková a M. Grégr z Brna. Vyrábali sa s kratšou i dlhšou sárou.

Dnes je papučiarsky sortiment v ÚĽUV-e zastúpený výrobkami Silvie Geringovej.