Vyrastala v rodine, kde sa veľa plietlo z vlny. Mama štrikovala, a keď sa objavili prvé pletacie stroje, pustil sa do výroby aj otec. V tých časoch bolo štrikovanie či háčkovanie v móde a vyučovalo sa aj v rámci predmetu ručné práce na základných školách. Silvia Geringová štrikovala vo veľkom aj v 80. rokoch, keď mala malé deti, vlnu nakupovala na Slovensku i v Maďarsku. Dokonca nadviazala spoluprácu s časopisom Dorka, v ktorom publikovala svoje návrhy, a po roku 1989 zhotovovala popri zamestnaní pulóvre pre novovznikajúce butiky. Potom však zahltilo Slovensko oblečenie dovážané zo zahraničia, nastal útlm pôvodnej výroby a ustala aj intenzita jej pletenia.
K ručnej výrobe sa opäť priklonila vďaka ÚĽUV-u, v ktorom sa po roku 2000 začali rozbiehať kurzy remesiel pre verejnosť. Absolvovala drevorezbu, podmaľbu na sklo – a práve vďaka podmaľbe sa už ako lektorka tvorivej dielne ÚĽUV-u pre deti na Folklórnom festivale Východná roku 2007 dostáva opätovne k vlne. Pri susednom stole vtedy predvádzali plstenie a táto technika Silvii Geringovej učarovala. Sama sa pustila do jej objavovania a cez workshopy v Brne a v Lomničke pri Chebe sa postupne zdokonaľovala. Pod vplyvom českých kolegýň o tri roky siahla aj po kolovrátku, ba neskôr dokonca i po krosnách a dodnes pribrala do svojho tvorivého repertoáru mnohé ďalšie textilné techniky, predovšetkým cez kurzy v ÚĽUV-e a následné vlastné štúdium problematiky.
Charakteristické je pre ňu striedanie techník. Vidí v ňom psychohygienický aspekt práce a navyše rada hľadá nové výzvy na zvládnutie. Ako však sama vraví, najlepšie sa cíti pri vlne, ktorá ju nabíja energiou a práca s ňou je veľmi čistá a pocitovo príjemná. Používa merino vlnu z Nemecka, po ktorej siahla hneď roku 2007, keď začala s plstením. Na Slovensku v tom čase nevedela nájsť porovnateľnú alternatívu, a hoci dnes sa už objavujú aj slovenskí spracovatelia vlny, stále ostáva verná nemeckému dodávateľovi. Potom, ako si začala sama spriadať vlnu, sa popri plstení vrátila aj k pleteniu ihlicami. Rada tiež tká, najčastejšie z ľanu, keď priadzu si objednáva z Tatraľanu Kežmarok i z Lotyšska (jemnejšiu), pričom sama si snová nite a za pomoci sestry aj naťahuje osnovu.
Pri textilných technikách je pre ňu zaujímavá exaktnosť práce, často spojená s rozpočítavaním, čo je blízke jej civilnému zamestnaniu ekonómky, keď vyštudovala ekonomicko-matematické výpočty na Fakulte riadenia Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Nápady nosí v hlave a nachádza ich poľahky vo veciach okolo seba. Inšpirácie sú vôbec hnacím motorom jej tvorby – túžba zrealizovať ich, potešenie z ich zhmotnenia. Návrhy si nemaľuje, nerozkresľuje, ani farebnosť, ani rozmery. Podrobnosti si zaznačí, až keď daný výrobok vytvorí. A následne pri jeho opätovnom zhotovovaní hľadá ďalej, čo pri danej technike či výrobku možno vylepšiť.
Jej vzťah k tradícii ako typického bratislavského dieťaťa sa budoval prázdninovými pobytmi v dedinke Oľšavka v okrese Spišská Nová Ves, kde bol jej ujo riaditeľom jednotriedky. S miestnymi deťmi mali krásny vzťah, dennodenne pobehali po všetkých domoch v dedine, vždy jedli u niekoho iného a domov sa navracali až večer. Po letných večeroch navyše staršie dievčatá v krojoch pravidelne obchádzali so spevom celú dedinu. A u susedy, ktorú dennodenne navštevovala, boli v izbe krosná… Možno aj v týchto spomienkach by sa dali hľadať korene jej vzťahu k tradičnej kultúre, ktorú – zasadenú do módnej podstaty – svojím zápalom dnes pomáha uchovávať.
V súčasnosti pôsobí ako lektorka kurzov plstenia pre deti v bratislavskom RCR ÚĽUV, roku 2018 jej v ÚĽUV-e vyšla inštruktážna publikácia Tkané vlnené kapsy.