Už v detstve mala k bábikám azda silnejší vzťah ako iné rovesníčky. Jej mama šila na bábiky odevy motivované rozprávkovými témami, spoločne ich obliekali a hrali sa s nimi. Vari aj preto v dospelosti, keď sa jej do rúk dostala krojovaná ždiarska bábika vyrábaná v ÚĽUV-e s ponukou, či by si trúfala zhotovovať podobné, nezaváhala. A časom sa ich výroba stala pre ňu obživou.
Krojované bábiky, o ktorých je reč, boli autorským návrhom výtvarníčky ÚĽUV-u Evy Kováčovej. Juliana Boboňková po pristúpení na spoluprácu dostala nákresy krojovaných postavičiek z rôznych regiónov Slovenska. Ako dnes spomína, na začiatku nemala technologický návod ani pomôcky. Rozmýšľala a skúšala hádam týždeň, kým vznikla jej prvá bábika, s ktorou bola spokojná nielen ona, ale aj konzultanti ÚĽUV-u. Takto sa plynulo dostala do výroby, stále vylepšujúc pracovné postupy a technologické riešenia.
„Dakedy som pre tie bábiky ani spať nevedela, do noci som robila, tak ma to bavilo. A koľkokrát, keď som išla spať, som len rozmýšľala, čo a ako by sa ešte mohlo spraviť. A keď mi čosi prišlo na um, už aj som to kreslila na papier,“ spomína na počiatky svojej aktívnej tvorby.
Čoskoro sa stala faktorkou košických výrobkýň krojovaných bábik a do výroby zaškolila ďalších trinásť žien. Mnohokrát vytvárala prototypy bábik, spočiatku podľa kresbových návrhov Evy Kováčovej, neskôr aj sama, inšpirujúc sa obrázkami z novín a kníh. Regionálne typy ľudového odevu musela mať naštudované, aby bábiky čo najviac zodpovedali skutočnosti a zároveň vo výtvarnej skratke postihli podstatné charakteristiky. Neskôr, už ako erudovaná výrobkyňa, vymyslela v rovnakom štýle aj vianočné a veľkonočné postavičky.
Postavičky sa vždy vyrábali v páre, muž a žena. Od stanovenej výšky 6,5 – 7 cm sa proporčne odvíjali všetky časti tela. Technológia výroby bola založená na naliepaní jednotlivých súčiastok na základný korpus. To podmieňovalo aj voľbu materiálu, ktorý musel byť prírodný – umelé látky by s lepidlom nedržali.
V počiatkoch tvorby si Juliana Boboňková vypracovala ku každému kroju strih z hrubého papiera. Neskôr si dala zhotoviť drevené a plastové formy na tvarovanie základných korpusov kužeľovitého tvaru. Korpusy, zhotovené zo škrobeného režného plátna, po preschnutí obliepala nastrihanými odevnými súčiastkami z plsti a bavlny. Aj tie škrobila, aby mali potrebnú tvrdosť a po vystrihnutí sa nestrapkali.
Na zhotovenie tváričiek používala prefabrikované polystyrénové guľky, ktoré napevno obšívala plsteným krúžkom s plochou menšou, ako bola plocha guľôčky. Výraz bábiky dopĺňali miniatúrne ústa a oči zo škrobeného bavlneného plátna, ktoré vysekávala raznicami. Všetky drobné súčiastky, či už na odevy bábik, alebo na tváričky, si pripravovala vo väčšom množstve vopred. V sériách realizovala aj jednotlivé kroky obliepania bábik a následne nechávala nalepené súčiastky na podklade dôkladne preschnúť.
Lepené krojované bábiky prestala po dlhých desaťročiach vyrábať roku 2015 vo veku 87 rokov. Za ten čas však nimi zútulnila domovy mnohých ľudí doma i v zahraničí a „zlatá éra“ tohto výrobku sa navždy bude spájať práve s menom Juliany Boboňkovej.
Roku 2013 získala za svoj tvorivý prístup pri inovácii miniatúrnych krojovaných bábik titul majsterky ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)