Rodáčka z Domaniže Štefánia Dudáková (1912) mala úspech s viacfarebnými batikovanými kraslicami už ako dievča. Vo veľkonočnom období ju vyhľadávali dievčatá i ženy, aby im ozdobila vajíčka, a keďže vyhovieť chcela všetkým, „kražlila“ dňom i nocou(1924). Ornamentálna výzdoba kraslíc v období jej mladosti bola menej bohatá a menej zložitá, vzory boli skôr doplnkom žartovných nápisov a želaní dievčat mládencom. Nápisy sa maľovali najmä na stredné obvodové pásy s relatívne najrovnejšou plochou.
Tejto záľube sa rovnako intenzívne venovala aj v dospelosti, a navyše jej pri príprave farieb i zhotovovaním rôznych nástrojov vypomáhal manžel a postupne pri maľovaní aj dorastajúce dcéry, neskôr tiež vynikajúce maliarky kraslíc. Jej tvorba získala na intenzite i kvalite po začatí spolupráce s ÚĽUV-om, ktorý ju už roku 1962 ocenil medzi prvými titulom majsterky ľudovej umeleckej výroby. v 50. rokoch dodávala ročne 1 400 kraslíc, v 70. rokoch už 2 400.
Pri zdobení kraslíc batikovanou technikou zužitkovala bohatý ornamentálny fond jednotlivých zložiek ľudovej kultúry oblasti, z ktorej pochádzala, a ďalej ho organicky rozvíjala, prechádzajúc na stále farebnejšie vyjadrenie. Ornament i farebná skladba boli v súlade s tradíciou, no zároveň odrážali aj vklad autorky, čo dodalo krasliciam popri zvykoslovnom aj výtvarný rozmer.
V Domaniži sa kraslice batikované zmesou parafínu a včelieho vosku v pomere 1 : 1 nazývajú upísané kražlice. Zmes sa na povrch vajíčka nanáša tzv. pisarkou, jednoduchým nástrojom na princípe lievika. Kraslice Štefánie Dudákovej vynikali presnou a čistou kresbou ornamentov, motívov a kompozícií. Boli jedno- až päťfarebné, v závislosti od negatívneho alebo pozitívneho spôsobu batikovania. Pri negatívnom spôsobe (viacfarebnom) sa vajíčko ponáralo do stále sýtejšieho odtieňa farby, pri pozitívnom (dvojfarebnom) sa vosk nanášal na tmavo zafarbené vajíčko a následne sa farba odstránila kapustnicou. Farby získavala Štefánia Dudáková z rastlín a anorganických látok (železné piliny, papierové obaly, krepový papier), od 70. rokov začala popri nich používať aj anilínové farby.
V ornamentike autorsky rozvíjala základné motívy tak, aby nestratili špecifický charakter a vynikli ich svojrázne detaily. Kompozícii ornamentálnych zostáv jej kraslíc dominovala línia, ktorá určovala aj ich tvar a rytmus. Plocha vajíčka bola ornamentálnym pásom rozdelená symetricky horizontálne alebo vertikálne. Ústredná časť vzoru pri viacfarebných krasliciach bola daná zväčša najsvetlejšou farbou.
Ornamentálne prvky, motívy a kompozície, ktoré používala, možno rozčleniť na geometrické (bodky, linky, trojuholníky, štvorce, kosoštvorce, pásy, polkruhy, oblúčiky, špirály, závitnice a i.), ktoré prerastali buď do motívov poľnohospodárskeho náradia (vidly, hrable), alebo kozmogonických (slnko, hviezdice), rastlinné (lupienky, výhonky, lístky, kvietky a i.), ktoré sa spájali do motívov a kompozícií typu konvaliniek, listnáčov, caganí, hlavačí či koscelačiek, a živočíšne, ktorými vytvárala srdiečka, motýle, pavúčiky a iné motívy. Pre každý vzor mala pomenovanie, ktoré prebrali aj jej nasledovníčky.
Práve nezištné odovzdávanie svojho umenia je ďalšou charakteristikou, ktorá túto majsterku zdobí. Okrem svojich dvoch dcér a detí zo škôl, ktorým sa dlhé roky v rámci záujmovej umeleckej činnosti venovala, naučila techniku upísaných kražlíc napr. aj Soňu Belokostolskú z Považskej Bystrice, ktorá kráča v jej šľapajach aj titulom majsterky ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Prandová, E.: Batikované kraslice Štefánie Dudákovej. In: Národopisné aktuality 3/1988)