Už ako dievča mala doma vhodné prostredie na tvorbu – otec maľoval obrazy, sestra študovala výtvarnú výchovu, ďalšia sestra bola krajčírka. A tak aj ona neustále kreslila a mala rada aj štrikovanie či šitie na šijacom stroji. Podľa vzoru svojej sestry sa tiež rozhodla študovať pedagogický smer výtvarnej výchovy a ako učiteľka tohto predmetu pôsobí dodnes.
K domanižským krasliciam a ich batikovaniu trubičkou sa dostala na tri razy. Na počiatku boli roku 1982 kraslice majsterky Štefánie Dudákovej z tejto obce, ktoré darovala manželovi Sone Belokostolskej, keď ich fotil na plagát. Kraslice skrášľovali každoročne ich príbytok počas Veľkej noci a v nej rástla chuť dozvedieť sa o nich viac. Príležitosť sa jej naskytla na jar roku 1993, keď sa dostala do Domaniže na trojhodinový kurz pani Dudákovej. Tu spoznala techniku i základné pomôcky používané pri tomto spôsobe zdobenia a tieto základy mohla začerstva rozvinúť v lete toho istého na dvojtýždňovom kurze s touto veľkou majsterkou. Tu sa už dozvedela, že každý vzor na domanižskej kraslici, ktorá sa mimochodom nemaľuje, ale píše (podľa nástroja pisárky v tvare kapiláry), má svoje pomenovanie, a rozlišuje sa ich približne sto. A tiež, aký je princíp používania štyroch základných farieb (žltej, červenej, oranžovej, modrej) používaných v tejto obci na zdobenie kraslíc.
„Moje prvé čiary na jar boli roztrasené, neúplné, pisárku som držala v ruke prvý raz v živote, nevedela som, ako ju mám správne uchopiť. No už vtedy som si vyslúžila od pani Dudákovej pochvalu, myslím, že za rozloženie vzoru. A počas leta sa moje kostrbaté línie voskových čiar pomaly vyrovnali, zmenila som držanie nástroja. Neustále som počúvala a zaznamenávala si všetko, čo majsterka hovorila o farbách a ich kombináciách, o chybách, ktoré môžu vzniknúť ich zlým radením, o vkladaní studených farieb medzi teplé,“ spomína na začiatky pod vedením majsterky Soňa Belokostolská.
Dnes je majsterkou už ona sama a udržiava pri živote starú unikátnu techniku viacfarebného batikovania kraslíc voskom, typickú len pre niektoré oblasti Slovenska. Okrem vlastnej tvorby ju učí aj deti na gymnáziu či v základnej umeleckej škole v rámci hodín výtvarnej výchovy. Niet takého jej žiaka, ktorý by v predveľkonočnom prostredí nespoznal techniku zdobenia domanižských kraslíc.
Má rada situácie, keď sa pri zdobení pomýli a pri úsilí zachrániť kraslicu vznikne alternatíva tradičného vzoru, ktorá nakoniec slávi úspech. Tajomstvo a vzrušenie z toho, aká nakoniec kraslica bude, stoja za to. Aj preto väčšinou robí bez predkresľovania či premýšľania námetu, nechávajúc sa unášať spontánnosťou. Výhodou je, že mnohé domanižské vzory sa začínajú rovnako, a tak sa jej zrazu sám vyjaví v priebehu tvorby. Vždy však dbá na to, aby nestratil svoj pôvodný domanižský charakter. V tomto smere považuje za dôležitý aj výber druhu vajca, keď siaha maximálne po kačacom, ale prevažne po slepačom, keďže tenká linka domanižskej pisárky (1,5 – 2 mm) sa na väčších vajciach stráca.
Samostatnou kapitolou je farbenie. Ako učiteľka výtvarnej výchovy vie experimentovať s farbami, čo je pri domižských krasliciach azda aj výhodou, lebo poradie nanášania farieb i znalosť toho, ako sa ktorá správa v interakcii s inou, je v tomto pomaly alchymistickom procese nesmierne dôležitá.
S ÚĽUV-om začala spolupracovať roku 2009 už o dva roky jej bol udelený titul majsterky ľudovej umeleckej výroby. Je rada, že znalosť, ktorú získala od veľkej majsterky vďaka vlastnému nadšeniu, môže šíriť ďalej medzi mladými ľuďmi a že títo, hoci proces zhotovovania domanižských kraslíc je dlhodobý a náročný, javia o ne úprimný záujem.
Kraslice robieva v zimnom čase od Vianoc po Veľkú noc, v ostatnom čase prevažuje práca so šúpolím, keďže témy, ktoré nimi zachytáva, sú celoročné. Pri šúpolí sa snaží odlišovať od ostatných výrobcov, ktorí zväčša zachytávajú človeka pri práci. Ju tiahne skôr k zobrazeniu rodiny, žien s deťmi, detských hier, neskôr prišla s betlehemami, od roku 2014 vyrába aj šúpoľové magnetky. Vo svojich výrobkoch sa snaží dodržiavať čo najčistejší, najjednoduchší výraz.