Už ako dieťa inklinovala ku kresleniu, k maľovaniu a modelovaniu, a preto voľba učňovskej školy Slovenskej ľudovej majoliky v Modre bola logickým krokom. Po skončení školy pracovala ako maliarka v modranskom závode Slovenskej ľudovej majoliky, avšak nie práve najtvorivejšie pracovné prostredie ju hneď po r. 1989 viedlo k rozhodnutiu z tohto zamestnania odísť.

S Petrom Lužákom sa pozná od učňovských čias, spoločne pracovali aj v závode Slovenskej ľudovej majoliky. Keď ju v r.1993 oslovil s myšlienkou, aby spoločne vyskúšali venovať sa habánskej keramike, súhlasila. A spoločne tvoria do dnešných čias. V počiatkoch ich ľudia varovali, že s habánskou keramikou môžu mať problém, keďže v tých časoch ešte stále veľmi dobre išla na odbyt modranská majolika. Ani zložitejšie habánske vzory však kupcov neodradili a za roky spoločného fungovania sa táto autorská dvojica doposiaľ nedostala do odbytovej krízy.

O tom, aký sortiment budú vyrábať, sa rozhodujú intuitívne. Začínali habánskou klasikou, známou z múzeí, s piatimi základnými farbami. Časom ju doplnili modro-bielym, resp. bielo-modrým programom, ktorý tiež vychádza z habánskej tradície výrobkov s tmavým podkladom a aplikáciou modrých a bielych vzorov. Aj ten sa ujal a dnes tvorí prevažnú časť ich produkcie. Oba farebné varianty habánskej fajansy navyše posunuli aj do vlastného tzv. bodkovaného programu, v ktorom produkujú menej náročný úžitkový sortiment s minimalistickejšou výzdobou. Práve produkcia tohto druhu výrobkov, hoci každý je originálnym dielkom, sa u nich z roka na rok zvyšuje a odsúva do úzadia ich vlastnú autorskú tvorbu. Aj na jej uspokojenie si však Tatiana Homolayová Hanzelová nachádza čas, predovšetkým pri maľbe tradičných habánskych vzorov. Väčšinu po rokoch praxe ovláda už spamäti. Maľovanie na keramiku je pre ňu hrou, vzory vidí plasticky, formovateľne, výsledný dekór vytvára až počas maľby. Popri tradičných vzoroch rada vymýšľa aj vlastné, vždy však rešpektuje medze tradície. Vzhľadom na fakt, že habánska keramika dnes nemá v radoch mladej generácie pokračovateľov, venovať sa jej uchovávaniu berie ako poslanie. S Petrom Lužákom ich vedie spoločný pocit zodpovednosti, aby pomohli tlmočiť starú tradíciu budúcim generáciám.

V roku 2021 bola ocenená titulom majsterka ľudovej umeleckej výroby v oblasti maľby na keramiku.

V posledných rokoch sa v autorskej tvorbe púšťa aj do obrazov maľovaných na sklo, pri ktorých má jej štýl osobitú fantazijnosť.