Slovenská ľudová majolika je synonymom slovenského ľudového džbankárstva, tento status si uchováva podnes. V novembri roku 2017 sa modranská majolika stala súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Už 140 rokov nielen produkuje keramiku, ale aj vychováva majstrov remesla, poskytuje im zázemie, prináša osvetu a je aktívnym členom komunity. Slovenská ľudová majolika nikdy nebola iba výrobca a zamestnávateľ, ale dodnes sa podieľa na spoločenskom dianí, spoluorganizuje podujatia a vytvára priestor pre aktivity prepojené na keramickú tradíciu. Rukami a srdcom svojich majstrov tvorí keramickú dušu regiónu.

V roku 1883 bolo v Modre založené Keramicko-priemyselné učilište (Agyagipar Tanműhely Modor). Založenie keramického učilišťa dalo základ pre vznik budúceho prosperujúceho podniku Slovenskej keramiky a neskôr Slovenskej ľudovej majoliky, ktorý kontinuálne pokračuje vo výrobe až do súčasnosti.

Učilište založilo mesto Modra s uhorským ministerstvom priemyslu a obchodu. Prvým správcom sa stal Jozef Mička, keramikár z Moravy. Učni sa učili najdôležitejšie dielenské práce, točenie, maľovanie a pálenie.

V roku 1888 prestala výrobňa dostávať štátny príspevok a pôsobiť ako škola, začala vyrábať keramiku ako privátny podnik. Staronový vedúci prevzal z učilišťa zamestnancov aj sortiment výrobkov.

Podnik prosperoval až do roku 1908, kedy vedúci dielne Jozef Mička zomrel, po majstrovej smrti bola v roku 1911 prevádzka dielne zastavená. Po zatvorení keramickej dielne sa modranská kultúrna obec na čele s biskupom Samuelom Zochom, farárom Vladimírom Jurkovičom a architektom Dušanom Jurkovičom rozhodla prevádzku dielne obnoviť. V roku 1912 založili účastinársku spoločnosť, ktorá od roku 1921 používala názov Slovenská keramika. Dopyt po modranskej keramike v medzivojnovom období veľmi narástol. Výrobňa vyrábala tradičný polievaný kuchynský riad, džbankárske výrobky aj moderné kusy. V Slovenskej keramike pracovalo veľa profesionálnych umelcov, učili keramikov kresliť a modelovať. Zároveň začal podnik s intenzívnou zberateľskou prácou, venoval sa jej maliar Heřman Landsfeld. Modranská keramická dielňa zažila v medzivojnovom období najväčší rozkvet. Úspechy sa dostavili aj v podobe viacerých ocenení, v roku 1925 získala dielňa cenu Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži a v roku 1926 medailu Grand Prix vo Philadelphii.

V roku 1952 bol podnik premenovaný na SLOVENSKÚ ĽUDOVÚ MAJOLIKU. V povojnovom období nastúpila do dielní nová generácia keramikárov, Ignác Bizmayer, Imrich Kóňa, Richard Hóz, Michal Horník, Rudolf Barčík, Vincent Labaj, Michal Petráš, všetko vynikajúci majstri, ktorých výrobky sú dnes vysoko cenené a ukladané do múzejných a súkromných zbierok. Záujem o tradičnú maľovanú modranskú keramiku nútilo vedenie podniku zväčšiť výrobné priestory. V roku 1976 podnik definitívne opustil pôvodné priestory v južnej bašte a presťahoval sa do novovybudovaného rozsiahleho komplexu. Výroba bola zameraná na tradičný sortiment vychádzajúci z ornamentiky slovenského ľudového džbankárstva. Maliari sa pridŕžali predpísaných dekorov, pričom každý mal svoj charakteristický rukopis a mohol si dovoliť isté odchýlky. Takto fungoval podnik až do roku 1989, kedy ho zasiahla zmena spoločenského a ekonomického zriadenia, následkom čoho poklesla výroba keramiky aj počty zamestnancov. Keramická dielňa v Modre prešla mnohými zmenami, vždy sa pozviechala a pokračovala vo výrobe. V novembri roku 2017 sa modranská majolika stala súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.