Jeho pradedo, ktorého už nezažil, bol vraj kováč. Jeho práce nevidel, až neskôr sa dozvedel, že v rodine mali kohosi takého. No od detstva ho vždy lákalo robiť niečo rukami. A hoci mu rodičia určili na stredoškolské štúdium gymnázium a následne absolvoval aj šesť semestrov vysokej školy hutníckej, k remeslu ho osud nakoniec predsa len doviedol.

Už po prvom semestri na vysokej škole vyskúšal zanechať štúdium a ísť ešte raz na strednú školu, konkrétne na keramické učilište, na študijnom oddelení ho však usadili – vraj nech je rád, že má maturitu a môže chodiť na vysokú školu. Keď však roku 1982 zažil prvý ročník medzinárodného kováčskeho festivalu Hefaiston na moravskom hrade Helfštýn, neďaleko ktorého pravidelne trávieval prázdniny u starých rodičov, remeslo uňho zvíťazilo nadobro. Kováčstvo mu vtedy učarovalo a časom preň zanechal aj v tých časoch také cenené vysokoškolské štúdium.

Prakticky si náročnosť kováčskej práce prvý raz vyskúšal vďaka parkúrovému jazdeniu, ktorému sa odmlada venoval, u podkúvača, ktorý chodieval do jeho oddielu podkúvať kone. Následne absolvoval podkúvačský kurz, istý čas bol zamestnaný v jazdiarni a roku 1985 sa prihlásil na konkurz za umeleckého kováča do výrobného stavebného družstva. „Nebol som vyučený a skúsenosti som mal len s podkúvaním, no zobrali ma. Asi preto, že som veľmi silno deklaroval, že sa chcem stať umeleckým kováčom,“ spomína dnes na míľnik vo svojom živote Cyril Horák. Počas štyroch rokov, ktoré v družstve prežil, sa mnohému priučil, najmä od kolegu, ktorý mal kováčske vzdelanie.

Po roku 1989 v čase privatizácií nečakal, kým výrobné družstvo, v ktorom pôsobil, padne na kolená, a postupne sa cez cvičenie koní pre chovateľa v Nemecku dostal roku 1998 natrvalo ku kováčstvu. V tomto roku vyhral konkurz na obsadenie kováčskej dielne v novovznikajúcej Uličke remesiel v centre Košíc, kde potom osemnásť rokov popri samotnej kováčskej výrobe prevádzkoval s manželkou aj obchodík s umeleckými predmetmi. Pôsobenie v historickom centre mesta mu umožnilo venovať sa výlučne umeleckému kováčstvu.

Jeho sortimentu dominovali a dodnes dominujú najmä drobné interiérové diela – plastiky, svietniky – a kozubové náradie. K realistickému kováčskemu vyjadreniu ho neťahá. Azda najviac sa inšpiruje ľudovým umením, a to najrôznejšími materiálmi i technikami. Na ľudovom umení ho priťahuje hrubosť a nedokonalosť, ktoré aj on pretvára do minimalistickej autorskej skratky.

Samozrejme, hranice mu určujú samotné možnosti kováčstva, tvárnenie žeravého železa za pomoci dostupných nástrojov a kováčskych postupov. No aj pri ich používaní inklinuje k čo najväčšej jednoduchosti, ktorá mu rokmi čoraz viac konvenuje aj ako životný štýl. Nenadarmo posledné roky prežíva spoločne s manželkou na samote pri dedinke Ruskov neďaleko Košíc.

„Kedysi mi stačilo, aby som začul zvuk kovadliny, a už som mal zimomriavky po tele. Dnes je však pre mňa kováčstvo aj spôsobom života. Je podstatné, že žijem sám podľa seba, že mám svoju dielničku, naokolo je príroda a robím si, kedy chcem a čo chcem,“ vyznáva sa Cyril Horák.

Titul majstra ľudovej umeleckej výroby v odvetví kováčstva mu bol udelený roku 2013.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.