Jeho keramikársku cestu ovplyvnili dve mestá – Modra svojou majolikou a Turčianske Teplice hrnčinou. V Modre absolvoval odbornú školu podniku Slovenská ľudová majolika. Už v detstve sa uňho prejavovalo výtvarné nadanie, navyše mal však príležitosť pravidelne si skúšať cez prázdniny modelovanie priamo v modranskej Majolike, keďže v tomto mestečku s tradíciou keramickej výroby vyrastal.
V škole Slovenskej ľudovej majoliky sa v rokoch 1971 – 1973 pod vedením známych keramikárov Jána Karabelliho a Samuela Bázlika vyučil za kruhára. Bol však aj šikovným maliarom, a tak po vyučení zostal pracovať v podnikovej dielni a na krátky čas sa stal aj majstrom odborného výcviku. Roku 1979 však z Majoliky odišiel a začal pôsobiť ako samostatný keramikár, čo ho v daných spoločenských podmienkach zákonite priviedlo k spolupráci s ÚĽUV-om.
Spočiatku celkom prirodzene čerpal zo západoslovenskej majoliky a ÚĽUV-u ponúkol kópie starej fajansy. Veľkou výhodou bolo, že si mohol vybudovať vlastný sortiment, ktorý vyhovoval jeho cíteniu, a realizovať vlastné predstavy o výrobe keramiky. Podnetné však boli aj výsledky jeho spolupráce s výtvarníčkou ÚĽUV-u Evou Kramplovou, ktorá mu navrhla stolovacie súpravy misiek v zjednodušenom dekoratívnom výraze prispôsobenom dobovému vkusu.
Roku 1980 sa presťahoval za manželkou do Turčianskych Teplíc. Aj tu pokračoval vo výrobe majoliky, siahajúc najmä po motivike habánskej fajansy, ktorú opäť po intenzívnej spolupráci s Evou Kramplovou zaujímavo spracúval pre súčasného užívateľa skôr v úžitkovej rovine (obedové súpravy, nápojové nádoby), čo slávilo úspech aj u odberateľov, keďže vtedajší trh sa postupne presycoval dekoratívnou majolikou, ktorá mu dominovala.
V polovici 90. rokov ho oslovili pracovníci Slovenského národného múzea v Martine, ktorí realizovali výskum starej turčianskej keramiky, či by vyskúšal obnoviť výrobu tohto druhu zaniknutej tradičnej hrnčiny. Technológia hrnčiarskej výroby sa líši od majolikárskej, a teda prijatie tejto výzvy znamenalo pre Viliama Hronca spoznávanie nových materiálov a postupov výroby, tvarov. Spočiatku, aby sa čo najviac priblížil miestnej tradičnej výrobe, získaval hlinu z miestnych zdrojov a sám si ju aj pripravoval. Často navštevoval depozitáre Slovenského národného múzea v Martine a vyberal vzory, overoval si farebnosť a poznával pôvodné funkcie nádob a neviditeľné, často prekvapujúce vlastnosti hliny. A tak sa postupne prebral do svojho sortimentu tradičné obedáre, dvojačky, džbány, mliečniky, misky, cedáky, hrnce a hrnčeky so sýtou zelenou transparentnou glazúrou, typické pre túto časť Slovenska.
Neznamená to však, že by vo svojej tvorbe ustrnul na daných tvaroch. Inšpirovaný tradičnou hrnčinou vytáčanou z dvoch hlín rozličných farieb vytvoril kolekcie úžitkových výrobkov točených z hlín troch farieb – bielej, červenej a čiernej. Miernym premiešaním pred vytáčaním vytvára táto farebná zmes mramorový efekt, ktorý sa po finalizovaní na kruhu už len prekrýva bezfarebnou glazúrou.
Popri samotnej tvorbe sa venuje aj lektorskej činnosti, viedol keramické kurzy v Základnej umeleckej škole v Martine i v Regionálnom centre remesiel ÚĽUV v Banskej Bystrici. Dlhé roky sa výrobou keramiky živil, až roku 2010 si musel nájsť aj iný zdroj príjmov pre čoraz viac sa zvyšujúce vstupné náklady spojené s výkonom remesla.
Roku 2008 bol za svoju tvorbu ocenený titulom majster ľudovej umeleckej výroby.