Vyrastal v Marianke pri Bratislave v blízkosti hory, a tak už ako chlapec vyrezával luky, píšťaly a ďalšie detské hračky. Jeho otec Jozef Jánoš sa navyše už v 50. rokoch vďaka kolegovi Vincentovi Vráblovi z Výskumného ústavu inžinierskych stavieb začal venovať výrobe štiepaných holubičiek a tienidiel na lampy, a tak ani mladý Milan Jánoš nemal po návrate zo základnej vojenskej služby ďaleko k tomu, aby si výrobu zo štiepaného dreva vyskúšal aj on.
Začiatky boli náročné, ale učenie sa popri otcovi mu časom dovolilo trúfnuť si aj na ťažšie veci. Prvé výrobky mu výtvarná komisia ÚĽUV-u schválila v polovici 80. rokov. Otec vyrábal spoločne s mamou zväčša tienidlá na lampy, on sa venoval najmä holubičkám, ale aj pávom a hlucháňom. Novšieho dáta sú jeho autorské malé holubičky spojené zobáčikom, ktoré slúžia ako vianočná ozdoba.
„Surovinou na výrobu je pre mňa borovicové drevo. Najlepšie je to, ktoré je najbližšie kôre, keďže má najhustejšie letokruhy, a ktoré ide rovnobežne, aby sa dalo dobre štiepať. Na drevo sme chodievali do vojenských lesov do Malaciek. No dnes vás tam už nepustia. Mám však dobrý vzťah s majiteľom jednej píly na Záhorí, ktorý mi dovolí vybrať si, aké drevo potrebujem. Takže raz, dva razy ročne si zadovažujem materiál týmto spôsobom,“ hovorí Milan Jánoš o východiskovom materiáli.
Čerstvé drevo necháva preschnúť pár týždňov na tienistom mieste a následne ho ukladá na vetranú povalu domu. Pred samotnou prácou ho upraví na hobľovačke a nareže na hranolčeky potrebnej veľkosti, ktoré varí 3 – 4 hodiny, aby z neho dostal živicu. Tým sa drevo stáva pružnejšie a ľahšie formovateľné po naštiepení na plátky.
Všetku následnú prácu na vtáčikovi zo štiepaného dreva robí zamokra, aby minimalizoval lámanie dreva. Jednotlivým úkonom – teda hrubému zhotovovaniu tiel či krídiel, šmirgľovaniu či vypaľovaniu očí alebo dekorácie rozhorúčenými drôtikmi rôznej hrúbky, alebo samotnému naštiepeniu krídiel a chvosta do istej dĺžky hranola a ich následnému rozťahovaniu – sa venuje nárazovo. Ak sa naštiepané plátky rozťahujú odspodu, chvost je zaoblený zospodu nahor, ako pri holubičke; ak zvrchu, chvost sa oblí opačne zhora nadol, ako pri hlucháňovi. Chvost i krídla sú formované poväčšine z 15 – 18 plátkov, obšitých pre lepšiu stabilitu nitkou. Kedysi sa v ÚĽUV-e používala nitka červenej farby, neskôr Milanovi Jánošovi umožnili zmeniť ju na prírodnú. Telo s chvostom má vtáčik z jedného kusa dreva, k nemu sa pripájajú krídla z druhého kusa dreva.
Na prácu mu stačí ostrý nôž. Má ich viacero, všetky si ako niekdajší strojár, ktorý celý život robil so železom, zhotovil sám z kaliteľnej ocele a aj si ich sám ostrí. Jeho pracovný rytmus na výrobe holubičiek, ktorá je preňho formou relaxu, sa viaže predovšetkým na zimu. V lete na ne nemá popri práci na záhrade toľko času. Titul majstra ľudovej umeleckej výroby mu bol udelený roku 2014 za originálnu tvorbu v oblasti výroby z dreva.