Umelecký remeselník, výtvarník a šperkár. Syn významného predstaviteľa umeleckého drotárstva Ladislava Jurovatého st. Je vynikajúcim znalcom drotárskej technológie a neustále posúva hranice remesla z technickej i výrazovej stránky. V polovici 90. rokov 20. storočia( 1996) začal ako prvý využívať kombináciu ručne tvarovaného a viazaného drôtu s plechom. Vytvára úžitkovo-dekoratívne práce, v poslednom čase sa viac venuje voľnej tvorbe. Od nástenných reliéfov s abstraktnými kompozíciami postupne prechádza k trojrozmerných figurálnych plastikám monumentálnych rozmerov. Propaguje využívanie drôtu a drotárskych prvkov v modernom interiéri a v architektúre.

Ladislav Jurovatý ml. pokračuje v tvorivom odkaze svojho otca. Je vyučený šperkár. Profesijné a výtvarné vzdelanie získal na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Kremnici, odbor zlatník – strieborník, a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave, odbor slovenský jazyk – výtvarná výchova, pod vedením akad. sochára Jozefa Brezányho a akad. maliarov Karola Barona a Alexandra Vika. Do roku 1996 sa venoval pedagogickej práci ako učiteľ a majster odbornej výchovy. V súčasnosti je výtvarníkom v slobodnom povolaní. Jeho remeselné i umelecké smerovanie poznačilo tvorivou atmosférou presýtené rodinné prostredie. Vyrastal v spoločnosti starého otca, známeho insitného umelca, maliara Ondreja Steberla, i matky – ľudovoumeleckej remeselníčky, ktorá sa venovala tvorbe šúpoľových bábik. Najviac ho však ovplyvnil otec, Ladislav Jurovatý st. Vzbudil v ňom záujem o kov, kováčske remeslo i prácu s drôtom. Od detstva sa tiež venoval výtvarnej práci a vždy mal blízko ku kresbe, preto ho aj drôt zaujal predovšetkým ako priestorová linka a stal sa preňho výzvou na zhmotnenie jeho osobitých výtvarných predstáv. Drotárstvu sa intenzívne venuje od roku 1993 a patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasného umeleckoremeselného drotárstva. Má špecifický, ľahko identifikovateľný umelecký rukopis. Od svojho otca prebral techniku práce – náročný viazaný slučkový výplet. Pásy slučiek rytmicky strieda, opakuje, vzájomne kombinuje a variuje, mení hustotu, hrúbku i druhy drôtu, čím dosahuje zaujímavé, často kontrastné štruktúry výpletu. Za roky praxe sa stal vynikajúcim znalcom drotárskej technológie. Je schopný vytvárať plošné i priestorové objekty menších rozmerov, ako aj rozmerné monumentálne diela, vždy dokonale remeselne zhotovené. Je majstrom detailu a to tak z technickej, konštrukčnej stránky, ako aj vo výtvarnom riešení. Jeho tvorba je syntézou tradičných umeleckých a remeselných hodnôt so súčasným výtvarným vnímaním. Pohybuje sa v polohách úžitkového i voľného umenia, so širokým formálnym a tematickým záberom. Vytvára misy, podnosy, rámy na zrkadlá a šperky, ale aj alegorické objekty s humanistickým posolstvom, nástenné obrazy vo forme abstraktných kompozícií i reliéfov evokujúcich motívy z prírody, modely architektonických pamiatok a figurálne plastiky. Rovnako ako u jeho otca, aj v jeho prácach cítiť vplyv ľudového umenia, avšak svoj výtvarný výraz posúva do súčasnejšej polohy. Klasický ornamentálny dekor viac štylizuje a zjednodušuje, často siaha až k základným geometrickým tvarom alebo ho nahrádza amorfnými líniami, ktoré ohraničujú plochy vyplnené slučkovým výpletom. Vo figurálnej tvorbe viac inklinuje k realizmu. Oslovujú ho najmä sakrálne, folklórne a rozprávkové motívy a svojim drôteným sochám často, v súlade s témou, vedome vtláča insitný výraz. Popri drôte zameriava svoju pozornosť aj na plech ako tradičnú drotársku surovinu a ako prvý ponúkol kombináciu oboch materiálov. V duchu pôvodného remesla ďalej hľadá nové výrazové a technologické možnosti ich spracovania, povrchových úprav a vzájomného spájania. Pracuje s oceľovým, pozinkovaným a čiernym žíhaným plechom a drôtom, ktoré často patinuje, no nebojí sa ani odváženejších variácií s antikorovým, mosadzným, medeným, poniklovaným či pozláteným materiálom. Programovo sa snaží presadiť drotárstvo pri riešení interiérov a exteriérov architektonických objektov. V roku 2002 realizoval svoje doteraz najväčšie projekty – veľkorozmerné kompozície zobrazujúce Ducha Svätého, kríž s korpusom a večné svetlo pre sakrálne priestory v chrámoch v Bratislave-Dúbravke a v Leviciach. Od roku 1994 svoju tvorbu pravidelne prezentuje doma i v zahraničí. Predstavil sa na výstavách Cechu umeleckých remesiel a Umeleckej besedy Slovenska a Design v Bratislave (1994, 1995, 1996), od roku 1995 sa každoročne zúčastňuje na trienále Premeny drôtu v Považskom múzeum v Žiline. V zahraničí jeho práce obdivovali v Česku, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku i v USA. Roku 1999 predstavil profil svojej tvorby na reprezentatívnych autorských výstavách v Považskom múzeu v Žiline a spolu s otcom aj v Slovenskom inštitúte vo Varšave. Roku 2000 získal čestné uznanie za drôtenú misu v súťaži dizajnu Kruhy na vode, organizovanej ÚĽUV-om. Je pravidelným účastníkom workshopov v Považskom múzeum v Žiline (Stretnutie drotárskych majstrov – od roku 1993), prácu s drôtom predvádzal na podujatí Artisan Art v Bruseli a na kováčskom sympóziu vo Friedrichshafene (1997). Práce Ladislava Jurovatého sú v zbierkach Považského múzea v Žiline i v súkromných zbierkach na Slovensku, v Česku, Nemecku a v USA. Je členom Umeleckej besedy Slovenska, prvým cechmajstrom Cechu umeleckých remesiel Slovenska a spoluzakladateľom Spoločnosti priateľov Ferdinanda Martinenga. Ako externý lektor v odbore spracovania drôtu spolupracuje s ÚĽUV-om, Iuventou a VŠVU v Bratislave i Školou úžitkového výtvarníctva v Kremnici. V roku 2017 získal titul majster ľudovej umeleckej výroby.